Július Fujak je renomovaným vysokoškolským pedagogem, hudebním estetikem a nepřeslechnutelným hudebním experimentátorem, multiinstrumentalistou a organizátorem kulturně-vědeckého dění, který posouvá hranice uměleckého vyjádření a jeho chápání.

Ale především je to člověk, se kterým hovořit znamená dotknout se něčeho, co nás všechny může zásadně obohatit. Poprvé jsem tu o něm psal před pěti lety, nyní přináším rozhovor s tímto pozoruhodným umělcem a vědcem…

Jsem solitér, i když ne vždy z vlastní vůle…

V knize „Nepokoj vzdoru“, kterou jste společně napsal s kurátorem Miroslavem Haľákem o kysuckém výtvarníkovi Rudovi Dičkovi, citujete jako motto Dominika Tatarku z jeho novely Démon súhlasu: „Len si predstavte, že ktosi má moc, a preto priam neomylne môže zvážiť vaše dielo, koľko je v ňom talentu, koľko umenia, poézie alebo nakoľko je užitočné a nakoľko škodlivé, zo dňa na deň môže vás povýšiť na génia našej doby alebo zatratiť ako záškodníka.“ A tak se nabízí otázka: A co vy versus hudební kritika? Býváte často nepochopen?

Dnes si každý môže písať, čo chce. Má to však nielen kladné, ale neraz skôr záporné následky. Na hudobnej kritike (nielen) mojich diel ocením vždy erudovanosť a schopnosť vhľadu do poetiky, snahu pochopiť ich zvnútra. Bývam niekedy nepochopený, ale to patrí k veci. Ten Tatarkov citát je však, bohužiaľ, aktuálny – hoci v iných reáliách – aj dnes. Mnohí na vplyvných postoch redaktorov, kurátorov, dramaturgov v istých inštitúciách a masmédiách si osobujú právo rozhodovať neraz elitársky a zištne o tom, čo má mať právo na život a čo nie. Práve Rudo Dička, ktorý svoj život pred piatimi rokmi doslova doživoril, na to často doplácal… Som solitér, i keď nie vždy z vlastnej vôle, preto spätná i kritická väzba od ľudí, ktorých si vážim, ma vždy zaujíma.

Také vzdorujete průměrnosti, povrchnosti, šedi, vyprázdněnosti, zatuchlosti? Je to za každou cenu? Vaše hudba se mi jeví jako silně provokativní. Je to programově?

Vzdorujem – niekedy programovo, niekedy aj nechcene. Provokatívnosť v mojej hudbe však nie je prvoradá a, dúfam, že ani prvoplánová. Ako som už neraz povedal, v slovenskom prostredí sa za kontroverzný experiment pokladá častokrát to, čo je už inde etablované. Osobne sa snažím tvoriť veci po svojom, poučený tým, čo ma zasiahne a osloví z našej, európskej či svetovej scény. Kontroverznosť potom možno vyplynie z toho, že sa nemienim „za každú cenu zapáčiť“.

Nastal někdy okamžik, kdy jste byl nucen přece jenom přijmout kompromis? V životě, tvorbě?

Raz sa ma v Rádiu FM spýtali, či nemienim urobiť kompromis „na ceste k poslucháčovi“. Odpovedal som, že v poctivosti – práve kvôli nemu – sa kompromisy robiť nedajú. Na druhej strane si myslím, že neschopnosť robiť kompromisy v otvorenom dialógu, ktoré môžu vyústiť v niečo lepšie a produktívnejšie, vedie do slepej uličky. Podliezať vyššie položenú latku však nemám chuť nikdy.

Každé faux pas je poučné, bez něho se člověk také neposune…

Když se ohlédnete za svými bohatými uměleckými aktivitami, jaký z toho máte pocit? Co je pro vás dosavadním vrcholem? A existuje vyloženě nějaký umělecký propad?

Nie som, myslím, ešte vo veku, ani v štádiu, kedy by som mal či mohol retrospektívne bilancovať. Vážim si však spoluprácu so všetkými významnými osobnosťami, na ktorých som mal naozaj šťastie. Či už išlo o Milana Adamčiaka, The California EAR Unit, Jona Rosea, Veryana Westona, Amy Knoles, Mikoláša Chadimu, Vláďu Mertu, Mariána Vargu, Palinckx, ale aj o renesančne nadaného violončelistu a skladateľa Jana Kavana, multiinštrumentalistu Davida Šubíka, trio s Franzom Hautzingerom a Zsoltom Sörésom, môjho súpútnika básnika Petra Milčáka, konceptualistu a estetika Joža Cseresa, či hudobného semiotika Eera Tarastiho. Vrcholmi zostávajú pre mňa ich niektoré uznanlivé či povzbudivé vyjadrenia na adresu toho, čomu sa venujem v praxi i teórii.

Umelecký prepadák? Asi keď som kooperoval s niekým a nikam to neviedlo, resp. keď som sa dokola sám motal okolo veci, pri ktorej som stratil veľa času… Ale každé faux pas je poučné, bez neho sa človek taktiež neposunie.

V recenzi vašeho alba „Various Comprovisations“ z roku 2015 jsem užil výrazu slepá ulička. Vy jste to přijal, respektoval jste můj názor. Jenže já nad tím neustále přemýšlím. Mrzí mne, že jsem vaši hudbu nepochopil. Co musím všechno udělat, abych se tzv. chytil? Mám na mysli vaši snahu vyjádřit mimohudební obsahy, k čemuž byl třeba Leonard Bernstein notně skeptický…

V prípade „Various Comprovisations“ išlo o hybridný projekt vydaný na multimediálnom médiu CDextra – obsahuje elektronickú pdf-knižku vedeckých štúdií a esejí (v rámci edície Acta Semiotica Fennica Univerzity v Helsinkách) vzájomne prepojených do istej miery s hudobným albumom (vydaný Hevhetiou) na tom istom disku. Na ňom sa nachádzajú akuzmatická skladba „Nitrianske Atlantídy“ (vytvorená pôvodne pre formát Radiocustica Českého rozhlasu) a rôzne elektronické i akustické komprovizácie. Vnímať obe časti oddelene je síce možné, ale význam nadobúdajú v nejednom prípade až vzájomným usúvzťažnením. Pri tej akuzmatike je, napríklad, dôležitý sprievodný text, ktorý objasňuje dôležité kontexty: sú jej súčasťou a vybadať ich len z načúvania nakomponovaných zvukov a terénnych nahrávok jednoducho nemožno.

Keď vidíte abstraktné tvary a línie na Kandinského obraze a pri ňom uvedený názov „Farby vody“, vnímate toto dielo isto inak, než keby ste sa naň dívali bez tejto podstatnej popisky. Nehovoriac o aký paradigmaticky iný druh umenia ide v prípade konceptualizmu – ktorého princípy tiež sem-tam rád využívam –, kde je autorov slovný komentár jeho integrálnou súčasťou. Koketovanie s prienikmi – ak môžem použiť Cseresovu charakteristiku – diskurzívneho a nediskurzívneho symbolizmom v jednom projekte mi je blízke. V neposlednom rade je však dôležité, že týmto „obojakým“ titulom sa otvorene hlásim k tzv. komprovizácii v hudbe, umení a do istej miery aj v písaní odborných textov.

Nevím, zda to, že ozvučíte 4.500 let starou urnu s černým vulkanickým pískem, by evokovalo třeba bájnou Atlantidu. Mám pochybnosti…

Čo sa týka tej urny pochádzajúcej z čias neolitu na našom území, mám jej kópiu a využil som ju ako perkusiu na spôsob hry Mina Cinelu, ten čierny vulkanický piesok mám zas z pláže v Santorini, miesta najväčšej prírodnej katastrofy v staroveku – výbuchu sopky na predtým celistvom ostrove Théra v čase obdivuhodnej Minojskej civilizácie. Mnohí sa nazdávajú, že podľa Platónovho popisu išlo o bájnu Atlantídu. Dovolil som si to využiť v 1.časti apokalyptickej témy spomínaných Nitrianskych Atlantíd, venovanej neznámej „protocivilizácii“ z tejto lokality jestvujúcej a zaniknutej v približne rovnakom čase.

Hojně hudební nástroje preparujete. Onen preparovaný zvuk, který popírá podstatu takového nástroje, má pro vás nějaký zvláštní význam?

Prečo by podstatu toho ktorého nástroja mala preparácia popierať? Ide predsa stále o jeho možnosti, ktoré práve iným prístupom k nemu v interakcii s inými zvukovými objektmi a nekonvenčnou artikuláciou či manipuláciou sa môžu priam dobrodružne rozšíriť. Každý, nielen „preparovaný“ zvuk má pre mňa osobitý význam, keď v ňom cítim tento vzrušujúci, ale zároveň aj zamysleniu nútiaci rozmer. Veď ako už Edwin Prévost tvrdil – žiadny zvuk nie je nevinný. Nie je teda sterilný a oslovuje ma už len tým, že jeho takosť je jedinečná.

V souvislosti s vaší tvorbou se posluchač setkává s několika podstatnými výrazy. Jaký je rozdíl mezi komprovizací a improvizací?

Budem hovoriť len za seba a o svojom prístupe: v komprovizácii – ako to už samotný pojem naznačuje – ide o kombináciu, resp. mutáciu prekomponovaných častí a procesov s viac-menej voľnou improvizáciou (najlepšie minimálne v duu, ale v kolektíve). Symbióza, resp. vzájomná transpozícia toho, čo je nakomponované a improvizované v jednej kompozícii, čiže de facto komprovizácii, je už overená v skladbách mnohých skladateľov 20. a najmä tohto storočia. V totálnej improvizácii neidiomatického charakteru tvorím hudbu „tu a teraz“ v interferencii s tým čo ma v konkrétnom site-specific časopriestore obklopuje a vplýva na mňa a spätne zas ja na neho svojou zvukotvorbou… Ak ju navyše vytvárate v dialógu s ďalšími príbuzne rezonujúcimi hudobníkmi, v ktorom funguje ona alchýmia okamžitého hnietenia zvukov a tónov do zaujímavých tvarov, potom ste účastníkom niečoho neopakovateľne vzácneho.

Varga mi tu chybí…

S Jánem Boleslavem Kladivem jste před třemi roky natočil titul „Klesajúce klenby“, kde jste užil pseudonymu TJ Vjuga. Označil jste jej jako literárně-zvukový pseudonym. Proč?

TJ Vjuga, moje alter ego, si žije svojím životom a robí si, čo sa mu zachce. Píše do časopisu Vlna (pseudo-)editoriály, (pseudo-)poéziu a (pseudo-)recenzie hudobných titulov. Zostavil multimediálnu kompiláciu rôznych autorov „Compro.sk11“, bol výkonným re(d)aktorom mojej a Haľákovej monografie o spomínanom Rudovi Dičkovi. Okrem toho hral už na koncertoch so známym gitaristom Davidom Kollarom, ako aj s J. B. Kladivom, s ktorým celé dva roky v jeho domácom miništúdiu improvizovali, aby spáchali tie bizarné „Klesajúce klenby“. V performancii „Jeden deň v živote TJ“ zas rád provokačne inscenuje každodenné banality a to, napríklad, aj v Minsku priamo pred publikom, v ktorom sedel náš tamojší rozpačito vyjavený veľvyslanec, atď. Pred tromi rokmi mi dokonca hackol môj facebookový profil. Fakt netuším, čo si zaumieni nabudúce… Nie ja, ale on označil svoje meno – ktoré, mimochodom, subverzívne čiže aj posmešne odkazuje na moje priezvisko (vjuga po rusky znamená fujavica) – za literárne-zvukovú (pseudo-)identitu. A to „TJ“ zrejme odkazuje na rekontextualizačné sémantické hry so všemožnými textami v metaforickom zmysle slova, čo v našej semiosfére možno aplikovať temer na všetko a zároveň na nič. Neviem, asi mu to tak vyhovuje…

Přemýšlel jsem, zda má nějaký zvláštní význam neobvyklé střídání malých a velkých písmen v názvu vašeho souboru tEóRia OtraSu?

Pred viac ako tridsiatimi rokmi som založil alternatívnu rockovú skupinu Teória Odrazu, po nej v 90. rokoch minulého storočia spolu s gitaristom a spevákom Petrom „Varsom“ Varsavikom kapelu Otras. Zoskupenie príležitostne sa obmieňajúcich hudobníkov komprovizovanej hudby som potom logicky nazval tEóRia OtraSu. Na našom prvom CD s názvom „Bábkový režim zvuku“ (vydanom svojpomocne v OZ Animartis, 2002) sme uviedli, že ono EROS parafrázuje myšlienku M. Duchampa: eros = život.

S tímto souborem hrál také Marián Varga. Vloni pak vyšlo skvostné a pro mnohé překvapivé album „Hudobné happeningy“. Jak se vám s ním hrálo? Překvapil vás také?

Išlo, samozrejme, o výnimočnú skúsenosť a zážitok. Naše spoločné improvizácie/komprovizácie označil za „hudobné happeningy“ samotný Varga ešte pred prvým vystúpením. Bolo to pomerne dávno, v rokoch 2001 – 2002, no dodnes mám v živej pamäti to vzrušenie a napätie aj z istej nepredvídateľnosti. Výsledok však, myslím, stál za to, o čom sa mohli presvedčiť ako ľudia na tých koncertoch a sprostredkovane aj tí, ktorí počuli nedávno vydaný live albumu vo vydavateľstve Hevhetia, o ktorom hovoríte. Marián Varga prekvapoval neraz, počas improvizácie náhlymi „noisovými“ vrypmi syntetizátora i „bruitizmom“ klavírnych eskapád, alebo jedinečným melodicko-harmonickým myslením. Ale obdobne tomu bolo aj v našich slovných dialógoch. Jednoducho, kontroverzný človek s chybami, umelecky, podľa mňa, nebývalý unikát…! Chýba mi tu – rovnako, ako iný výnimočný endemit, Milan Adamčiak, ktorý má v našej kultúre istotne porovnateľný význam, napokon nielen v oblasti hudby, ale aj intermediálneho umenia sui generis.

Alba, o kterých tu byla zatím řeč, vydal košický label Hevhetia. Ján Sudzina je bezesporu osvíceným vydavatelem. Jak dlouho se znáte? A jak došlo k tomu, že vás začal vydávat?

Veľmi si vážim našu dlhoročnú vzájomnú dôveru – Sudzina veril vo mňa a moje tituly hneď od nášho prvého stretnutia a hoci som mu ponúkal postupne dosť rôznorodý materiál a diverzifikované projekty, všetky na vysokej profesionálnej úrovni vydavateľsky zastrešil. Poznáme sa od roku 2006, kedy prejavil záujem vydať ako DVD môj hudobno-intermediálny wrestling/koncert „transPOPsitions!“, ktorý som realizoval s legendárnym komorným súborom The California EAR Unit v Red Cat Theatre v Los Angeles rok predtým. Vďaka Hevhetii následne uzreli svetlo sveta tituly, ktoré by u nás v tom čase asi nik nevydal. Dostali sa aj do medzinárodnej distribúcie a tým pádom aj tamojšieho povedomia. Mohol som tak uviesť so spoluhráčmi svoje projekty v Barbicane Londýn, v Studio Odeon 120 v Bruseli, v Lipsku, v Akademii Muzycznej v Krakove, na JAMU v Brne, na prestížnych festivaloch improvizovanej hudby a súčasnho jazzu v Budapešti, vo Viedni a napokon aj vás v Prahe na Alternative, atď. Nebál sa vydať aj moje náročnejšie akuzmatické radio-artové kusy, ktoré sa následne odvysielali v rádiách takmer po celej Európe.

Láká vás také forma písně, kdy zhusta zhudebňujete poezii současných slovenských básníků. Co je pro vás určující, abyste sáhnul právě pro tu kterou konkrétní báseň, a tu tím či oním způsobem hudebně uchopil?

Mojím dvorným textárom/básnikom po dlhý čas bol a dodnes ním zostáva spomenutý levočský básnik a vydavateľ Peter Milčák, ktorého „ľúbozvučná“, no pritom podprahovo jatrivá poetika ma oslovuje odjakživa. U ďalších autorov išlo vždy o niečo nedefinovateľne spriaznené, ten pocit, že „to“ niekto vyjadril za vás. Bolo tomu tak v prípade takých rozdielnych literátov, akými sú Peter Macsovszky, Nora Ružičková, Michal Habaj, ale aj Ján B. Kladivo, Daniel Hevier st., alebo Jaro Klus. Samotná pieseň je tak trochu ako zjavenie. No vždy spolurozhoduje i to, či ide o pesničku alternatívne rockovú, alebo akusticky komornú, baladickú (donedávna pre naše, dnes už, bohužiaľ, hybernujúce trio Ne:bo:daj), alebo postmodernú „melodrámu“. Mimochodom, Marián Varga si niektoré svoje piesne vážil viac než košaté kompozície. S tým sa úplne stotožňujem.

V jednom rozhovoru jste uvedl, že v současné době postrádáte kulturu polemiky. A nemožnost klást zpochybňující otázky. Kam byste takové otázky nasměroval v prvé řadě?

Ak dnes v istom okruhu ľudí položíte otázku, či sa veci nemôžu mať náhodou aj inak než sa nám javia – najmä v internetovom prostredí postpravdy, postfaktuality a hoaxov –, stávate sa podozrivým a zaradia si vás, kam im to vyhovuje… A kam by som nasmeroval poniektoré otázky v prvom rade práve teraz? (Ajhľa, príležitosť na zaradenie…) Napríklad k tomu, či pri vedomí globálne zjavne devastačného pôsobenia súčasného neskorého kapitalizmu – buď nášho euroatlantického alebo čínskeho typu (nie je zaujímavé a príznačné, že sa diktatúre trhu darí v tak protikladných spoločenských systémoch?) – si naozaj ešte niekto myslí, že neexistuje voči nemu alternatíva? Alebo kde skončí narastajúca fašizácia nášho verejného priestoru – a tým nemyslím len explicitne neonacistické hnutia, ale aj fašizoidnú rétoriku a verbálny teror rôznych ideológií, ktorého sme svedkami, a to nielen na sociálnych sieťach? Atomizácia vzájomne sa ignorujúcich komunít, v ktorých sa ich členovia len navzájom afirmatíne utvrdzujú vo svojich predsudkoch, vedie k úplnému vytrácaniu dialogickosti a schopnosti vzájomne sa načúvať, čo vedie k nepochopeniu a ignorancii inakosti toho druhého, alebo k nenávisti a napokon k slovnému i fyzickému násiliu. Taktiež by ma zaujímalo, aké následky má a bude mať totálna komercionalizácia, komodifikácia a bezprecedentná neustála kontrola našich digitálnych dát a a manipulácia s nimi?

Cage, Mingus, Rose a Kafka…

Často se odvoláváte na Johna Cage. Je pro vás také takovým guru jako pro mnohé avantgardní hudební tvůrce?

V mnohých smeroch áno, hoci nie som znalec celého jeho ohromného diela. Ktosi povedal, že v dejinách hudby a umenia 20. storočia je niečo ako Empire State Building, ktorý nemôžete obísť. Je dodnes právom pokladaný za jedného z najvplyvnejších umelcov už len tým, ako otváral nové obzory, iné spôsoby myslenia, nečakané témy, ba nachádzal riešenia tam, kde iní nevideli nič. Veď aj o púhom nič mal fascinujúce prednášky… Mňa zasiahla najmä jeho intermediálna hudba a názory v knihe „The Silence“, ktorú ste u vás, mimochodom, obdivuhodne preložili do češtiny. (Překladateli jsou Jaroslav Šťastný, Matěj Kratochvíl a Radoslav Tejkal – pozn. Jana Hocka)

Dalším jménem ve spojení s vámi je Charles Mingus. Proč právě on? A vůbec: co vy a jazz? Čtenáře Jazzportu to bude jistě zajímat…

Mingus ma svojho času fascinoval najprv tenziou polyrytmických plôch i živočíšnosťou, no neskôr najmä „reponzoriálnou“ metódou tvorby vo svojich kombách, keď predspievaval niektoré motívy spoluhráčom. Išlo o jeho modus jazzovej komprovizácie, na ktorý málokto dodnes vie adekvátne nadviazať či už v štúdiu alebo na koncertoch – v opozícii voči muzeálne pestovanému, sterilne akademickému „džezíku“ v súčasnosti. Inak, k jazzu som pričuchol na gymnáziu – v Čadci, odkiaľ pochádzam, otvorili začiatkom 80. rokov Experimentálnu knižnicu, kde sa dali požičiavať nielen knihy, ale aj obrazy (kópie rôznych diel z dejín výtvarného umenia), no a predovšetkým vinyly… Napočúval som vtedy kvantum jazzu rôznych žánrov v celom historickom priereze, niečo som si, samozrejme aj kúpil a objednal. Až som narazil na free jazz Ornetta Colemana, či neskoršie trio Ganelin – Čekasov – Tarasov, s ktorými som si vtedy – hoci fascinovaný – nevedel rady, tak ako aj s dodekafóniou Schönberga v jeho opere „Mojžiš a Áron“. Skúsil som ísť na to cez chápanie každého jediného tónu/zvuku ako svojbytne nosnej miništruktúry tvoriacej živý organizmus tejto pre niekoho „nepočúvateľnej“ hudby. A to som o Webernovi nemal vtedy ani šajnu. Umožnilo mi to nazerať na veci v hudbe z iného uhla… Veď aj diplomovku som chcel pôvodne písať o improvizácii, no rozhodla moja slabosť pre Milesa Davisa v jeho posledných fázach tvorby s presahmi k hudbe Princea. K téme voľnej improvizácie som sa aj tak po čase vrátil – a to intenzívne aj v muzicírovaní, aj v hudobnej estetike. Dodnes však občas či už priame alebo nepriame odkazy na niektoré jazzové idiómy v mojej hudbe využívam.

Jon Rose. Velké jméno na scéně avantgardní hudby. Spolupracoval jste s ním. Můžete ho charakterizovat z vašeho osobního pohledu?

To sa v pár vetách jednoducho nedá, tak len fragmentárne a heslovite. Geniálne briskný, nesmierne invenčný skladateľ a hudobník vytvárajúci úžasné koncepty a projekty triafajúce do čierneho, teda do toho, čo všetko nenormálne sa v našom svete už dlhodobo deje. Robí tak s nevšednou mystifikačnou nonšalanciou, „zappovkým“ sarkazmom a obdivuhodnou inteligenciou, ktoré sú vtelené do jeho umeleckých projektov rovnako i do verbálnych a živých performačných prejavov. Chovám k nemu samotnému a k tomu, čo dosiaľ vytvoril veľký obdiv a úctu. Spolupracoval som s ním ako kurátor cyklu Hermovo ucho v Nitre a ako hudobník len epizódne: nahral mi svojho času brilantné husľové sólo do skladby „Lost in Shopping Labyrinth“ a súhlasil so zverejnením našej spoločnej improvizácie na „Various Comprovisations“, cez ktorú som nahovoril svoju taktiež mystifikačnú esej o novej vedeckej disciplíne – pseudotike. Držme mu teraz palce, bojuje už dlhodobo s ťažkou chorobou, ale komponovať – ako viem od jeho ženy Hollis Taylor – aj v tejto neľahkej situácii neprestáva.

Vaše hudba, jak už bylo výše řečeno, je často inspirována literaturou. Ale nejen poezií. Čím je pro vás Franz Kafka, který taktéž figuruje ve vaší hudbě?

Máte asi na mysli náše duo XAFOO s Mikolášom Chadimom, kde sme ho v rámci nášho programu tematizovali. Intenzívnejšie som jeho knihy čítal dávnejšie, dnes ma zaujíma a oslovuje skutočnosť, akým spôsobom je Kafkovo videnie súvislostí aktuálne i dnes. Stačí si pozrieť Jana Kellera a jeho knihu Odsouzeni k modernite, kde sa mu venuje v kontexte postavenia súčasných špičkových manažérov a pomerom v „Zámku“ sped storokov… Zdeněk K. Slabý to myslím, vystihol, v recenzii nášho koncertu, keď sa pristavil při „kafkárni“ jako takej, citujem doslova: „Kafkárna v sobě skrývá širší dosah – jako by hudebníci prezentovali otázky související vůbec s postavením člověka ve společnosti, do níž se zrodil a v níž dospěl, jak je v ní postihován, v čem může být jeho schopnost přežití navzdory, co se v něm zlomí.“

Návrat ztraceného syna…

Co vás čeká v nejbližší době?

Posledné koncerty tEóRie OtraSu, obnovenej takmer po desiatich rokoch kvôli vydaniu onoho CD s Vargom, potom reunion kapely Otras a výročný koncert XAFOO v komornom prostredí Hudební 3 v Prahe– máme za sebou totiž 10 rokov existencie. V Nitre zas v októbri spoluorganizujem kulturologickú konferenciu venovanú charakteru a premenám nezávislej kultúry a umenia na Slovensku a spolu s pozoruhodným hudobným estetikom Ľubomírom Pavelkom pripravujeme publikáciu o medzinárodnom cykle nekonvečnej hudby Hermovo ucho v Nitre a PostmutArt feste. Mal som oba tieto kontinuálne festivaly na svedomí ako dramaturg, resp. kurátor a organizátor – tento rok sme zavŕšili dve desaťročia ich trvania, vhodná príležitosť zmapovať a zdokumentovať všetky ročníky. Nuž a pomaly, ale isto pripravujem a priebežne nahrávam pre Hevhetiu svoj ďalší profilový titul, tentoraz kaleidoskopického charakteru. Bude ho možné počúvať v princípe dvoma spôsobmi využívajúc o.i. random náhodné prehrávanie trackov. Viac nateraz neprezradím, verím, že vyjde budúci rok.

Máte nějaký životní sen? Jaký?

Návrat strateného syna. To nie je metafora… A inak – nech to vyznie akokoľvek banálne – svetový mier, vymazanie hladu, chudoby a sociálnej nerovnosti z našej planéty. To sú už ale viaceré sny a vlastne, bohužiaľ, utópia, však?

A teď pár proustovských otázek. Nejoblíbenější barva. A proč?

Tyrkysová… Lebo more a odraz blankytnej oblohy v ňom.

Kdybyste měl na výběr, kterou jednu jedinou knihu byste si mohl vzít na pustý ostrov, která by to byla?

Asi by to bol ostrov, kde nie je signál ani wifi, však? A existuje ešte vôbec taký? :-) Ak áno, potom Paul Foster: „Beckett a zen“.

A nahrávka?

Edgard Varése – Boulez (ktorý diriguje jeho diela s telesami Ensemble InterConterporain a New York Philharmonic Orchestra). Beriem si tento album už celé roky skoro na každú dovolenku…

Napište komentář

E-mail nebude publikován

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..