Stanley Clarke Band, JazzFestBrno, 23.4.2019, Sono Centrum
Tak ako každý rok, ani na tohtoročnom JazzFesteBrno nechýbajú zvučné mená hudobníkov, ktorí pred niekoľkými dekádami určovali hudobné trendy. Po hviezdach fusion, ako Billy Cobham alebo John McLaughlin, sa na festivale predstavil poprvýkrát slávny americký basista, skladateľ a producent Stanley Clarke. Stanley Clarke odohral v mladosti niekoľko rokov s jazzovými legendami ako Stan Getz, Joe Henderson, Dexter Gordon a ďalší. Preslávil sa však najmä v 70. rokoch ako zakladateľ a dlhoročný člen formácie Return to Forever. Mimoriadne aktívny muzikant má na konte desiatky albumov ako líder, producent, štúdiový hráč a autor filmovej hudby.
Pred desiatimi rokmi sa obklopil mladšími hudobníkmi a založil skupinu Stanley Clarke Band. Asi netreba zvlášť pripomínať, že aj keď sa Clarke v 70. rokoch preslávil vďaka basgitare, je rovnako špičkovým hráčom aj na kontrabas. V Brne sa rozhodol prezentovať hlavne ako kontrabasista.
Najnovším hmatateľným výsledkom snaženia Clarkovej kapely je aj minuloročný album The Message. Na prvé počutie pôsobí ako trochu nesúrodý žánrový mix hip hopu, popu, klasiky, jazzu a fusion. Na čestné miesto brnenského setlistu sa z neho veľa skladieb nedostalo, naopak, repertoár (až na prídavok) pôsobil ako kompaktný celok s hlavnými aktérmi kontrabasom a husľami. Popri Clarkových autorských skladbách zazneli aj úpravy Brazilian Love Affair od Georga Duka, Black Narcissus od Joea Hendersona a Coreova No Mystery.
V úvode setu navodila kapela mysterióznu atmosféru. Stanley Clarke s basgitarou v rukách (s gitarovým zvukovým registrom), spolu s ním hráč na tabla Salar Nader a klavirista Beka Gochiashvili. Po prvých troch skladbách Clarke basgitaru prekvapivo odložil, posadil sa na stoličku a do rúk zobral kontrabas. A až na malé výnimky ho do prídavku nepustil z ruky.
Hneď v prvých skladbách sa popri Clarkovi vyprofiloval ďalší favorit publika. Oprávnene sa ním stal detroitský huslista Evan Garr. Svoju show rozbalil naplno hneď od začiatku a až do konca koncertu nepoľavil ani o milimeter. Hru si dokonale užíval, čo bolo očividné vďaka reči jeho veľkého tela. Neustále sa zhýbal do kolien, vykopával, do hry zapájal všetky končatiny. Fascinujúce dialógy huslí (akustických a elektrických) s Clarkovou basgitarou a kontrabasom patrili k vrcholom večera a boli ihneď odmenené frenetickým aplauzom. Garra možno prirovnať k legendárnemu virtuóznemu fusion huslistovi Jeanovi Luc Pontymu, ktorý nahral v 90-rokoch spolu s Clarkom a Al Di Meolom album The Rite of Strings, a práve ten mi počas večera svojou energiou koncert pripomínal.
Vďaka poskytnutiu dostatočného priestoru všetkým členom kapely mohlo publikum oceniť virtuozitu každého hráča. Dvadsaťtriročný gruzínsky klavirista Beka Gochiashvili predvádzal bravúrne sóla na krídle a keyboarde, losangeleský klávesák Cameron Graves dofarboval zvuk kapely na Rolande a Moogu a ako bonus viacero skladieb vyšperkoval klávesovými sólami, pripomínajúcimi exotický zvuk marimby a steel panu.
Aj keď tabla nie sú bežným nástrojom jazzových kapiel, o to viac dokáže jazzový fanúšik oceniť ich vkusné začlenenie do konceptu jazzových kompozícií. Žiak Zakira Hussaina, Salar Nader, hollywoodsky perkusionista s afgánskymi koreňmi, sa usadil na vyvýšené pódium a svojou precíznou hrou dokazoval, že tabla majú v Clarkovej skupine svoje opodstatnenie. Perfektne vyzneli hlavne v pôsobivých akustických pasážach v triu s Gochiashvilim a Clarkom. Rytmiku statočne zhutňoval aj predstaviteľ mladej generácie talentovaných bubeníkov – Shariq Tucker z Bronxu. Ako Stanley Clarke vtipne poznamenal, z miesta, ktorému by sa mal každý radšej vyhnúť.
Samozrejme, dostalo sa aj na Clarkove sóla. Predviedol ich výhradne na kontrabase a vďaka tradične perfektnému ozvučeniu Sona sme si mohli vychutnať každý dotyk strún. Nešlo o žiadne nekonečné sólové skladby, ale o neoddeliteľnú súčasť viacerých kompozícií. Ako som už spomínal, Clarke sa prejavil ako férový a profesionálny líder. Nepredvádzal sa tak, ako to robí každý člen tria basgitaristov v hviezdnej formácii S.M.V. (Stanley Clarke, Marcus Miller, Victor Wooten).
V závere dvojhodinového setu Stanley Clarke znovu uchopil basgitaru, a vo funkovom štýle roztlieskal, rozospieval a roztancoval sálu. I keď Stanley Clarke zrejme nebude patriť k súčasným hudobným „trendsetterom“, dokáže si vždy dôstojne obhájiť svoju pozíciu na špičke ľadovca svetovej basistickej extratriedy.
Naše krátke videá z koncertu si možete pozrieť tu: