Brno, 28.11.2018, Jazz & World Music, Besední dům

Mladá austrálska skladateľka, klaviristka a speváčka Sarah McKenzie vás očarí ľahkosťou, s akou hrá na klavíri a spieva piesne z vlastnej autorskej dieľne, rovnako ako jazzové štandardy. Étericky pôsobiaca umelkyňa sa po štúdiu jazzu vo svojej domovskej krajine rozhodla pokračovať na prestížnej bostonskej Berklee College of Music. Po absolvovaní dvojročného štúdia sa presťahovala do Paríža, odkiaľ vyráža na koncertné pódia po celom svete. V roku 2015 ju zobral pod svoje krídla renomovaný americký producent Brian Bacchus. Ostrieľanému profesionálovi sa podarilo zaradiť mladú austrálsku speváčku do katalógu vydavateľstva Impulse. Koncom minulého roka prišla Sarah McKenzie do Brna predstaviť svoj album Paris in Rain. Koncert sa konal v Besednom dome v rámci cyklu Jazz & World Music a jeho recenziu sme priniesli aj na stránkach nášho portálu. Po koncerte nám Sarah McKenzie poskytla rozhovor.

Austrália nepatrí zrovna ku krajinám s veľkou jazzovou tradíciou. Dá sa teda usudzovať, že jazz tam zrejme nebude masovo obľúbeným hudobným žánrom. Ako ste si nemu našli cestu vy?  

S hudbou som začala som už v piatich rokoch, najprv hodinami klasického klavíra. Ako deväťročná som chodila k učiteľovi rockového a bluesového klavíra. Keď som mala trinásť, priviedol ma k počúvaniu jazzu. V tom čase som objavila aj kompilačné CD Jazz at Winter Nights, na ktorom ma zaujali skladby Night Train od Oscara Petersona, Davisova My Funny Valentine a Cry Me River v podaní Julie London. Ten album som si veľmi obľúbila, no najviac sa mi páčil Oscar Peterson. Práve jeho hudba rozhodla o mojom ďalšom smerovaní. Neskôr som si veľmi obľúbila aj Raya Browna.

Po ukončení bakalárskeho štúdia jazzu v Perthe ste sa rozhodli pokračovať na Berklee College of Music. Čo bolo vašou hlavnou motiváciou ísť študovať do Ameriky?

Mala som dvadsaťštyri rokov a už vtedy som vedela, ze chcem byť súčasťou hudby, ktorú mám rada. Vždy som snívala o tom, že raz budem cestovať s kapelou po svete. Uvedomila som si, tento sen si splním len vtedy, ak odídem z Austrálie. Najlepším miestom na jeho realizáciu sa mi zdala byť kolíska jazzu – Amerika. Chcela som sa učiť od ľudí, ktorí poznajú jazz najlepšie. Berklee mi ponúkla plné štipendium a tak som sa rozhodla pre dvojročné štúdium.

Podvedome ste určite porovnávali jazz v Austrálii a Amerike. Aké rozdiely ste počas štúdia v Amerike spozorovali?

Na oboch kontinentoch nájdete veľa ľudí, ktorí majú radi jazz. Všetci však dobre vieme, že jazz sa považuje za americkú klasickú hudbu. V Amerike sa hudba vždy šírila prostredníctvom sociálnych kontaktov. V Austrálli táto tradícia nikdy neexistovala. Nemáme napríklad gospelové kostoly, ktorých hudba mala v Amerike veľký vplyv aj na jazz. Myslím si, že je veľkou výhodou, ak má človek možnosť žiť v autentickom prostredí a učiť sa od amerických učiteľov. Na Berklee som študovala klavír u Joanne Brackeen. Joanne bola prvou ženou, ktorá hrala s Jazz Messengers Arta Blakeyho. Popri klavíri som sa na Berklee venovala aj hodinám spevu a kompozície.

Ako ste využili možnosti, ktoré ponúka Amerika?

Hrávala som na mnohých slávnych miestach v New Yorku, napr. v Minton’s Jazz Clube a zúčastnila som sa speváckej súťaže Sarah Vaughan. V Amerike som sa spoznala so svojim manažérom Bernardom Hopperom a producentom Brianom Bacchusom. Brian mal bohaté skúsenosti zo spolupráce s Norah Jones a Gregorym Porterom. Obaja mi odporúčali presťahovať sa do Paríža a podpísať kontrakt s francúzskym vydavateľstvom Impuls. Bernard pôsobí v Londýne, takže presun do Európy, konkrétne do Paríža, bol logickým krokom. Ani po presťahovaní som však neprerušila kontakty s Amerikou. Pravidelne hrávam v klube Dizzy’s, v Lincoln Centre, hrala som šnúru na západnom pobreží USA, koncertovala som s Johnom Claytonom a Jeffom Hamiltonom. Stále udržiavam kontakt s Amerikou.

V čom vidíte hlavný prínos spolupráce s Brianom Bacchusom?

Brian mi pomohol s nasmerovaním môjho hudobného štýlu. Od začiatku som mala rada pop, jazz a latino a snažila som sa postaviť na vlastné nohy. Brian mi pomohol dostať do mojej hudby swingový, bluesový a jazzový feeling.

Do akej miery rozhoduje pri výbere skladieb na album?

Brian príde vždy s nejakým úžasným nápadom. Snaží sa prepojiť moju hudbu s odkazom veľkých jazzových speváčok – Betty Carterovou a Abbey Lincolnovou. Navrhol, aby som na album naspievala niekoľko ich skladieb, no podporoval ma v tom, aby som naň zaradila aj svoje skladby. Nič mi striktne neprikazoval, len ma do istej miery usmerňoval.

Ako sa to nakoniec prejavilo na vašich albumoch?

V roku 2018 som nahrala dva nové albumy. Prvý na jar v New Yorku, s kvartetom a hosťami, momentálne sa chystáme na jeho mastering. Na albume je sedem autorských skladieb a niekoľko mojich obľúbených štandardov, ktoré som aj sama aranžovala. Na druhý album som prispela trinástimi autorskými skladbami, ktoré som nahrala s kontrabasistom Johnom Claytonom a bubeníkom Jeffom Hamiltonom. Išlo o špeciálny projekt pre kalifornský Walnut Creek Center for Performing Arts. Centrum ma poverilo skomponovaním suity pre projekt San Francisco – Paris of the West. Suita sa skladá z trinástich skladieb a jej príbeh sa začína v 50. rokoch 19. storočia (pojednáva o histórii siete obchodného domu City of Paris v San Franciscu od roku 1850 do roku 1976, pozn. aut.) Na jej reaizáciu sme dali dokopy all-stars band septet na čele s Johnom Claytonom, Jeffom Hmiltonom a saxofonistom Rickym Woodardom, ktorý hral aj v kapele Raya Charlesa. Suita mala svetovú premiéru v septembri sme ju aj nahrali v Capitol Studios v Los Angeles.

Takže budete aj naďalej kombinovať vlastnú tvorbu so šandardami?

Postupne sa posúvam bližšie k autorským skladbám, no rada skladám hudbu v duchu originálneho ‘amerického spevníka‘ (názov pre americké jazzové štandardy, pozn. aut.) Nikdy ma neomrzí počúvať skladby Oscara Petersona, Raya Browna, Duka Ellingtona alebo Bena Webstera. Jazzovým štandardom sa v súčasnosti nevenuje veľa hudobníkov, no ja považujem dedičstvo štandardov za veľmi zaujímavý umelecký formát. Príde mi úplne prirodzené skladať piesne v duchu veľkých amerických jazzových skladateľov.

Ako pristupujete k aranžovaniu štandardov?

Uvedomujem si, že nikto ich nemôže zaspievať lepšia ako Ella Fitzgerald alebo Sarah Vaughan. Ich hlasy su nenapodobiteľné. Preto sa snažím vkladať do štandardov svoje vlastné prvky. Napríklad v piesni Sophisticated Lady sa pohrávam s pôvodnými akordami, mením harmónie, hľadať niečo vlastné. Preto mám tak rada jazz.

Kedysi dávno ste spievali s Michaelom Bublém? Išlo o jednorazovú spoluprácu?

To bolo pred mnohými rokmi, na jeho austrálskom big bandovom turné. Spievala som sprievodné vokály, dokonca som bola vedúca jeho šesťčlennej vokálnej skupiny. Mojou úlohou bolo naučiť všetky dievčatá ich vokálne party. Michael bol úžasný, so všetkými sa zabával, v zákulisí sme spolu hrávali ping pong. Bola to zaujímavá skúsenosť, vystupovali sme pred päťtisícovým publikom.

Máte za sebou už aj spoluprácu s väčšími hudobnými telesami, napríklad Boston Pops Orchestra. Je to tiež jeden zo smerov, ktorým sa chcete v budúcnosti uberať?

Boston Pops Orchestra aranžoval jednu moju skladbu, s ktorou som vystupovala ako sólista orchestra. Aranžmánov sa zhostil Bill Elliott, ktorý arranžoval aj Gershwinovu An American In Paris pre broadwayský muzikál. Spolupráca s orchestrom je snom každého umelca. Považujem ju za najvyššiu poctu, akej sa môže hudobníkovi dostať. Keď hrám s orchestrom, pripadám si ako klasický sólista. Snívam o tom, že by som hrala v Carnegie Hall a v kútku duše dúfam, že to raz vyjde. Veľmi rada by som sa zúčastnila orchestrálnych projektov s mojimi vlastnými autorskými skladbami. Zatiaľ sa však žiadny konkrétny plán nerysuje. Vždy sa jedná o veľmi drahé projekty, no dufam, že raz nastane tá pravá chvíľa.

Ďakujeme za rozhovor.

Leave a Reply

Your email address will not be published.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.