Terence Blanchard E-Collective, Echoes of JazzFestBrno, 23.11.2018, Sono Centrum

Americký trubkár, skladateľ a pedagóg, neworleanský rodák Terence Blanchard začínal svoju hudobnú kariéru ako osemnásťročný, keď v roku 1980 nastúpil do orchestra legendárneho vibrafonistu Lionela Hamptona. Od Hamptona čoskoro prešiel do Blakeyho Jazz Messengers, kde vystriedal svojho kamaráta z detstva – trubkára Wyntona Marsalisa a vzápätí sa stal hudobným vedúcim kapely. Neskôr sa začal Banchard popri hraní jazzu venovať aj skladaniu filmovej hudby. Rýchlo zistil, že v americkom filmovom biznise sa točia úplne iné peniaze ako v jazze a o chvíľu sa už pohyboval vo svete filmovej hudby ako ryba vo vode. Pomerne rýchlo sa tak stal dvorným skladateľom režiséra Spikea Lee. K dnešnému dňu ma Blanchard na konte hudbu k štyridsatim filmom, vrátane filmov Malcolm X (v hlavnej úlohe s Danzelom Washingtonom) a Gia (s mladou Anegelinou Jolie). Aby toho nebolo málo, do Blancharovho portfólia pribudla aj jedna opera – Champion, o boxerovi Emille Griffithovi. Na ďalšej opere Terence Blanchard momentálne pracuje, dokonca aj v deň brnenského koncertu strávil veľkú časť dňa jej orchestráciou. Zatiaľ poslednou Blanchardovou filmovou hudbou je hudba k filmu BlackkKlansman, ktorý mal premiéru tento rok.

V roku 2015 vydal Blanchard so svojou novou kapelou The E-Collective album Breathless a o tri roky neskôr vychádza album Live. Hudbu z oboch albumov prišiel predstaviť aj do Sono Centra na Echoes of JazzFestBrno. Pri albume Live nie je možné nespomenúť okolnosti jeho vzniku, pretože ide o záznam s koncertov v troch amerických mestách, ktoré sa smutne preslávili tragickými udalosťami – násilím spôsobeným strelnými zbraňami.

The E-Collective je partia tridsiatnikov zoskupených okolo o generáciu staršieho Blancharda. Gitaristu a študenta antropológie Charlesa Alturu mohlo brnenské publikum vidieť na JazzFesteBrno už pred niekoľkými rokmi vo formácii The Vigil Chicka Coreu. Pôvodom kubánsky klávesák Fabian Almazan (manžel Methenyho basistky Lindy Oh) si buduje tiež vlastnú hudobnú kariéru. Kvinteto uzatvára basista David Gyniard Jr. a bubeník Lionela Richieho Oscar Seaton.

Blanchard o svojej kapele hovorí: „Ak sa pozriete na konglomerát nášho rozdielneho pôvodu, všimnite si, ako pôsobíme všetci pokope a ako vytvárame harmonický celok. Sme presne tým, čím by mala byť Amerika.“

Ako sa teda naplnili Blanchardove slová o harmonii na pódiu Sono Centra?

Na úvod zaznela prvá skladba z albumu Live – Hannibal. Poctu kartagínskemu politikovi a vojenskému stratégovi Hannibalovi vzdal v pôvodnej verzii jej autor Marcus Miller a na svoj album Amandla ju v roku 1989 zaradil Miles Davis. „V súčasnosti potrebujeme Hannibala, silnú osobnosť, ktorá vojde na scénu a uskutoční zmeny“– hovorí o poslaní piesne Blanchard. Magickú atmosféru pred pozvoľným nástupom kapely uviedlo Almazanove klavírne a syntetizátorové intro. Na prvý pohľad dominovalo pódiu viacero klávesových nástrojov. Fabian Almazan obsluhoval hneď tri – koncertné krídlo, Korg a keyboard položený priamo na krídle. Klávesnicu Akai používal kapelník Terence Blanchard, na ktorého stojane svietilo z otvoreného počítača logo Applu. V intímnm prítmí bolo svietiace jablko často jediným viditeľným objektom na pódiu.

Ako vyplýva už z názvu skupiny, hudba E-Collective je bez elektroniky nemysliteľná. Čaro skladieb často oprostených od výrazneho melodického motívu spočívalo v harmónii jednotlivých zvukových vrstiev, dokonalo zapadajúcich do seba a vo virtuóznych sólach niektorých hráčov. Blanchardovou úlohou v E-Collective nie je hranie na trúbku v klasickom jazzovom ponímaní. V tehto kapele však Blanchard nie je ani typickým sólistom. Pomocou Applu, klávesov a pedalboardov neustále mení zvuk trúbky, znásobuje ho do virtuálne viacčlennej dychovej sekcie, pracuje s hallom. V európskom kontexte sa posobným experimentom venuje nórsky mág Nils Petter Molvær, či francúzsky trubkár Erik Truffaz.

Terence Blalnchard E-Collective

Z Blanchardovho vcelku vyrovnaného kolektívu vyčnievali dvaja hráči viac, než ostatní. Prvým z nich je klávesák Fabian Almazan. Virtuóz, ktorého sóla, či už na krídle, alebo klávesoch boli predstavením par exellence. Druhým privilegovaným je tridsaťsedemročný gitarista Charles Altura. V rukách flegmaticky pôsobiaceho mladého Američana sa gitara menila na zdroj nekonečnej radosti. Briliantnými, iskrivými sólami sa Altura prepracoval do prednej línie E-Collectivu. Sklamaní boli možno milovníci basgitary, ktorí sa od Davida Gyniarda Jr. nedočkali žiadneho sóla.

Fabian Almazan

Terence Blanchard uchopí trúbku, zošliapne pedál a spustí. Jeho hra pôsobí úsporne, nekonajú sa žiadne divoké sóla. Prioritou je dokonalá súhra s kapelou a navodenie harmonickej atmosféry. Hráči sa pričinením osvetľovača ponárajú do tmy a vďaka úzkym, tlmeným kužeľom svetla sa z nej znovu vynárajú. Vďaka precíznej hre svetiel pripomína koncert mysteriózne divadelné predstavenie, v ktorom je hlavným hrdinom vzrušujúca hudba.

Po hodine a pol sa Terence Blanchard prihovorí poprvý raz k publiku. Žiadne dlhé ďakovné reči v štýle oscarového večera, len stroho predstaví kapelu a poďakuje divákom že prišli. Poďakovaie v tomto prípade nemožno vnímať ako klišé, pretože deň pred brnenským koncertom bol jediný Blanchardov koncert na Slovensku pre nezáujem zrušený. O to úprimnejšie vyznela Blanchardova vďaka brnenskému publiku. Vo finále zahrá E-Collective floydovsky snivú hlavnú tému z filmu BlacKkKlansman s nádherným Alturovým gitarovým sólom. Za odmenu kolektív divákov Sona vstáva a potlesk nemá konca.

Related Posts

Leave a Reply

Your email address will not be published.

*

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.