Aziza featuring Dave Holland, Lionel Loueke, Chris Potter & Eric Harland, Jazzdock, 31.10.2018
Americko-anglicko-beninský projekt – tak by sa dal v skratke nazvať album Aziza, ktorý vyšiel pred dvomi rokmi a v rámci festivalu JazzOn5 ho prišla do vypredaného Jazz Docku predstaviť štvorica špičkových jazzmanov. Na albume sa každý z nich podieľal rovnakým dielom, vďaka čomu cítiť vyváženosť nielen v autorskom prístupe ale aj v pódiovej prezentácii albumu.
Dvojhodinový koncert otvoril niekdajší absolvent Berklee College of Music a gitarista skupiny Herbieho Hancocka, Lionel Loueke, gitarovým sólom v skladbe Aziza Dance. Kultúrne dedičstvo Louekeho rodnej krajiny, Beninu, odtlačilo hlboko svoju pečať do viacerých skladieb, vďaka čomu dodáva typická africká melodickosť kompozíciam dostatočnú exotickú príchuť. Africká melodika však dokáže fungovať v symbióze aj s funkovým groovom, ktorému sa počas večera štvorica muzikantov s radosťou oddávala.
Kto očakával od Azizy predovšetkým dlhé kontrabasové sóla legendárneho sedemdesiatnika Davea Hollanda, musel sa tento raz uskromniť. Holland nevytŕčal, naopak, medzi svojich mladších spoluhráčov dokonale zapadol, čo však vôbec neznamená, že prešiel do úsporného režimu. Dlhšie sóla na dvestoročnom, atypicky tvarovanom kontrabase predviedol len v dvoch skladbách. Treba pododknúť, že každý tón ktorý z jeho rúk vzišiel, mal svoje opodstatnenie a dokonale harmonizoval s ostatnými nástrojmi.
Loueke odohral celý večer na jednej gitare (typu silent guitar), no jej zvuk menil švihnutím čarovného prútika. Efektové sóla občas prestriedal s typickým zvukom sprievodnej elektrickej gitary a napodobovaním zvuku gitary akustickej. Práve osobitými efektami si stihol Loueke počas uplynulých rokov vybudovať silnú fanúšikovkú základňu. Navyše, jeho spev býva vždy vítaným okorenením koncertu. Pôsobivo zafarbeným hlasom a vokálnymi perkusnými prvkami si vždy ľahko získa priazeň publika. Pozoruhodný spevácky výkon predviedol aj v Harlandovej baladickej Friends, s Hollandovým precíteným kontrabasovým sólom.
Chris Potter exceloval na tenorsaxofóne a sopránsaxofóne, občas aj s obomi nástrojmi súčasne zavesenými na krku. Striedanie obdivuhodne rýchlych sól v neuveriteľnom slede mu často znemožnilo odložiť jeden z nástrojov. O tom, že aj tenorsaxofón sa dá využiť ako perkusný nástroj, presvedčil Potter v úvode tretej skladby. Začal podupavaním a cvakaním tenorsaxofonóvymi klapkami, na čo sa hneď pridal bubeník Eric Harland a paličkami jemne ťukal na činely a kovový rám bicích.
Štyridsaťdvaročný Eric Harland, člen kvarteta saxofonistu Charlesa Lloyda, by si za svoj výkon v Jazzdocku zaslúžil detailú recenziu. O jeho kvalitách svedčí aj účinkovanie v skupinách McCoy Tynera, Kurta Rosenwinkela, Terencea Blancharda a ďalších. V hlasovaní Down Beatu sa Harland vo svojej kategórii umiestňuje na popredných priečkach. Bubeník par excellence, silná opora a hnacia sila Azizy hravo zvláda aj náročné polyrytmy. O tom, že Harland si rád do bicích poriadne udrie, sme mali možnosť presviedčať sa v každej skladbe. Neustále predvádzanie pestrej škály dynamických odtieňov, vrátane strhujucej paľby privádzalo publikum do extázy. Jeho štýl občas pripomínal Omara Hakima z čias Weather Reportu. Navyše, keď sa pridal Loueke s gitarovými efektami, fusion zmes nabrala plné obrátky. V istý moment sa zo spleti strhujúcej fúzie vynoril v náznakoch motív Santamariovej Afro Blue. Nepopieram, že mohlo ísť o podobu čisto náhodnú.
Vďaka dlhým blokom plynule nadväzujúcich skladieb pôsobil koncert ako komplexné veľdielo z architektonickej dieľne prominentých architektov. Hoci najznámejším hudobníkom Azizy je Dave Holland, ako je známe, nie je jej kapelníkom. Aziza je zhmotnením rovnocenného partnerstva štyroch vynikajúcich muzikantov, o čom sme mali možnosť presviedčať sa v každom takte nezabudnuteľného dvojhodinového predstavenia.
