Bratislavské jazzové dni 2018, 19.-21.10.2018, Bratislava

Štyridsiatyštvrtý ročník džezákov je za nami. Aký bol? Splnil očakávania dhoročných návštevníkov? Dejiskom festivalu sa stala znovu hala B bratislavskej Incheby. Po rokoch si fanúšikovia džezákov už zvykli na neútulné, veľkokapacitné priestory, predražené parkovné a nie veľmi akusticky kvalitné sály. Nostalgia pamätníkov za tradičným PKO ustupuje a návštevníci sa namiesto nekonštruktívnych, nekonečných debát o fantastickom Pekáči a neosobnej Inchebe sústredia na porovnávanie súčasnej dramaturgie festivalu so staršími ročníkmi, plnými legendárnych headlinerov. Pri prvom pohľade na tohtoročný program avizovali organizátori mená dvoch známych headlinerov. Tlačové správy sľubovali aj kvalitných umelcov menej zvučných mien. Veľmi pozitívnym signálom vyslaným k milovníkom jazzu bola absencia vyhasínajúcich hviezd ľahších komerčných žánrov. Aj tento rok sa koncerty odohrávali v dvoch sálach. Hlavné pódium A a pódium B, tzv. Pódium mladých talentov, teda skupín súťažiacich o postup na hlavné pódium ďalšieho ročníka BJD. Naša reportáž sa zameriava na koncerty na hlavnom pódiu.

Piatok: Vrchol večera – francúzska charizma

Prvý večer otvoril už tradične víťaz hlasovania predchádzajúceho ročníka Pódia mladých talentov. Carpet Cabinet, česko-slovenská klubová kapela oslovuje svojou hudbou hlavne mladšiu generáciu. Mladí jazzmani sa vrhli s chuťou do hrania a spolu s beatboxerom Janom Hovorkom zahriali publikum postupne prichádzajúce do sály na prevádzkovú teplotu.

Carpet Cabinet

Druhá kapela udrela nečakane, ako blesk z jasného neba, keď na pódium nastúpil francúzsky pesničkár Charles Pasi. Na Slovensku neznáme meno, no publikum v zahraničí malo možnosť spoznať Pasiho ako predskokana šnúry legendárneho Neila Younga. Dôkazom kvality tohto charizmatického madého muža je aj jeho prvý album Bricks, na renomovanom labeli Blue Note. Pasimu stačilo spustiť prvú skladbu a publikum mal ineď v hrsti. Vďaka vynikanúcemu spevu, perfektnej komunikácii s publikom v nefrancúzsky dobrej angličtine a strhujúcej hre na ústnej harmonike nikto neriešil fakt, že jeho hudba má s jazzom pramálo spoločného. Chvíľu moderné blues, chvíľu rock či pop, Pasi nerieši hranice žánrov. Navyše, svojim šarmom a nenásilným humorom dokáže publikum pobaviť. Recesisti v štýle komediantov Les Charlots  si v jednej skladbe vymenili svoje úlohy a každý si zahral na iný nástroj, o chvíľu zas všetci svorne pomáhali klávesákovi či bubeníkovi. Do sobotňajšieho večera som považoval Pasiho za jednoznačný vrchol festivalu.

Charles Pasi

Neľahkej úlohy, vystúpiť po strhujúcom vystúpení Charlesa Pasiho, sa zhostil americký spievajúci bubeník Jamison Ross. Víťaz súťaže Thelonia Monka a nominant na Grammy Awards si so sebou priviezol štvorčlennú skupinu. Počas hodinového vystúpenia predviedol žánrovo pestrú zmes soulu a gospelu, ale aj osobité aranžmány Wonderful World či Yesterday. Na svoje si prišli vyznavači kvalitného spevu, gospelových vokálov a širokej palety jemných dynamických odtieňov. Rossov hlasový prejav, pripomínajúci chvíľami Stevieho Wondera, perfektne zapadol do vyrovnaného zvuku kvalitnej sprievodnej kapely. Hoci jeho hudba nemala taký drive ako Pasiho vypaľovačky, nadchol milovníkov skladieb v pomalšom tempe a možno trochu nudil fanúšikov bebopu a našľapaných groovov.

Jamison Ross

Záver piatkového večera patril ďalšiemu účinkujúcemu spoza Veľkej mláky.  Z festivalového programu sľubne znejúca hviezda americej klubovej scény, černošská speváčka Kennedy, nastúpila na pódium desať minút pred polnocou. S neskorou štartovnou hodinou sa Kennedy rozhodla vysporiadať pomocu silných decibelov. Ani extrémna zvuková intenzita z rúk jej vlastného zvukára nepresvedčila, že Kennedy zvolila správne. Lavína hlučného funku a R’n’b sa valila z pódia na unavených divákov. Mnohí sa rozhodli oželieť hlučné piesne v podaní nevkusne oblečenej speváčky a postupne odchádzali. Situáciu zachraňoval vynikajúci český organista Ondřej Pivec a gitarista Daniel Muniz. Počas štvrtej skladby som sa rozhodol opustiť sálu aj ja a ušetriť si tak energiu na ďalšie dva festivalové večery.

Kennedy Administration

Sobota: And the winnner is? Napoli Trip!

Aj druhý festivalový večer otvárala česko-slovenská formácia. Mimoriadne aktívny saxofonista Radovan Tariška so svojou kapelou začal úpravou archívneho klenotu skupiny Prúdy – Zvonky zvoňte. Do setlistu zaradil niekoľko vlastných skladieb, ale aj nadupané vypaľovačky Shake Everything You’ve GotUp Town Up od funkovej legendy – Macea Parkera. Kuriozitou Tariška bandu je najmladší účastník Bratislavských jazzových dní – sľubný basgitarista Aaron Hodek, brat bubeníka Davida Hodeka. Bezchybná, Aaronovmu veku zodpovedajúca úsporná hra vyvolala nadšenú odozvu publika. Veľmi sľubný začiatok večera.

Radovan Tariška

Fúzie s jazzom nie sú na džezákoch ničím výnimočným. Na aktuálnom ročníku sa o ne postarala formácia poľského skladateľa, klaviristu a zakladateľa etnojazzového festivalu Palmjazz – Krzysztofa Kobylinskeho. So svojou medzinárodnou zostavou previedol publikum zmesou hudobných motívov z Ukrajiny, Balkánu, Orientu a Izraela. Zárukou izraelskej autentickosti bola aj exoticky pôsobiaca speváčka Reut Rivka Shabi. Precíteným prejavom a pozoruhodným hlasovým rozsahom dodala komornej atmosfére poriadnu šťavu.

Krzysztof Kobylinsky

Taliansky jazz nie je na džezákoch žiadnou neznámou. Z posledných ročníkov spomeňme aspoň trúbkára Enrica Ravu, či huslistu Lucu Ciarlu. Tretí účinkujúci sobotňajšieho večera pochádza z Neapola. Klavirista Stefano Bollani má za sebou spoločné účinkovanie s hviezdami ako Chick Corea, Bobby McFerrin, Pat Metheny a mnohými ďalšími spičkovými jazzmanmi. Bollani otvoril aj ukončil koncert klavírnym sólom. To, čo sa však udialo medzi týmito dvomi momentmi, zostane nadlho v pamäti návštevníkov festivalu. Nadupaná kapela ukázala, ako má vyzerať nefalšovaná neapolská energia. Neustále striedanie dynamiky, dravosť dychovej a rytmickej sekcie, poháňanej kapelníkom. Ten svojim bohémskym výzorom pripomínal rebela Franka Zappu. K vrcholom vystúpenia Bollaniho kvarteta patril jeho duet s bubeníkom Bernardom Guerrom. Vďaka detailným záberom na projekčnej ploche bol nielen veľkým zvukovým, ale aj vizuálnym zážitkom. Taliani sa prejavili aj ako vyznávači folklóru zmiešaného s moderným jazzom a ukázali, že jazz sa dá prezentovať aj zábavným spôsobom.

Stefano Bollani Napoli Trip

Americká legendárna fusion kapela Yellowjackets, pôsobiaca od roku 1977, prišla predstaviť svoj najnovší album Raising Our Voice. Na albume účinkuje aj brazílska speváčka Luciana Souza, ktorá sprevádzala kapelu aj na aktuálnej európskej šnúre. Od roku 2015 hrá s veteránmi Yellowjackets – Russellom Ferrantem, Bobom Mintzerom a Williamom Kennedym aj mladý austrálsky basista Dane Alderson. Danajský dar v podobe headlinerskej pozície tesne pred polnocou poznačil vystúpenie skupiny, ktorú som až do koncertu považoval za absolútneho headlinera festivalu. Bratislavský koncert bol zároveň posledným vystúpením Luciany Souzy na európskej šnúre Yellowjackets. Zrejme koncertná únava, v kombinácii s neskorou nočnou hodinou, spôsobili speváčkinu počiatočnú intonačnú neistotu. V druhej skladbe sa Luciana Souza postupne doladila s kapelou, no jej celé vystúpenie pôsobilo dosť strnulo. Počas krátkeho koncertu Yellowjackets (necelá hodina) som sa neubránil pocitu, že skupina hrá na pol plynu.  V setliste potešili staré známe hity, ako napríklad Man Facing North. O tom, že Yellowjackets sú aj po niekoľkých dekádach energickou kapelou, ma presvedčili až o dva dni neskôr na klubovom koncerte v brnenskom Metro Music Bare (reportáž prinesieme tiež na našom portáli).

The Yellowjackets feat. Luciana Souza

Nedeľa: Americká show The Manhattan Transfer.

Nedeľným programom boli organizátori k návštevníkom milosrdní a nadelili im na hlavnom pódiu „len“ tri kapely, čím sa úľavilo účastníkom trojdňového festivalového maratónu.

Koncert otvorilo izraelské akustické trio Shalosh. Podobne ako ďalšie triá mladšej a strednej generácie hudobníkov (napr. The Bad Plus, Neil Cowley Trio), aj Shalosh nachádza inšpiráciu v iných hudobných štýloch (rock, klasika, elektronika, afro). Často preberá skladby iných autorov z 80. a 90. rokov 20. storočia, ktoré aranžuje podľa vlastných predstáv. Napríklad Take on Me od nórskeho dua A-h-a. Melodické linky ponecháva trio bez vačších zmien, použije ich len ako základ ďalších vrstiev. Typickým prvkom ich kompozícií je často sa meniaci rytmus, čím vzniká príjemné napätie a nečakané  momenty prekvapenia. Zohratá partia hudobníkov chvíľami oscilovala až na hranici akustického metalu. Veľmi sľubný začiatok tretieho večera.

Shalosh

Priznám sa, že účinkovanie organizátorov na ich vlastných festivaloch veľmi neuznávam. V dramaturgii džezákov sa to našťastie nestáva často a tentokrát treba uznať, že Peter Lipa má na to mimoriadny dôvod – oslavy 75. narodenín. Pri tejto príležitosti s Lipovým bandom vystúpili aj hostia – Radovan Tariška, Michal Žáček a sympatická mladá speváčka, s krásnym hlasom, víťazka súťaže Česko Slovenská Superstar – Emma Drobná. Peter Lipa okrem vecí z novších albumov zahral osvedčené hity, ako Prosperita a Štyri kone vrané, do ktorých zborovo zapojil aj publikum. Perličkou setlistu bola Daněkova skladba Tvár v zrkadle, ktorú v 80. rokoch pôvodne naspieval Dežo Ursíny na albume Pop Scop skupiny Burčiak.

Peter Lipa Band

To už sa festival blížil do finále a po dlhej, hodinovej pauze nastúpil na pódium desaťnásobný držiteľ ocenenenia Grammy – legendárne americké vokálne kvarteto The Manhattan Transfer. Kvarteto oslavuje 45. výročie a funguje takmer v pôvodnej zostave. Najnovším prírastkom do skupiny je spevák Trist Curless, ktorý nahradil v roku 2014 zosnulého zakladajúceho člena Tima Hausera. Je obdivuhodné s akou energiou dokážu títo šesťdesiatnici v plnom nasadení uspievať hodinový koncert. Plným nasadením myslím maximálne vyšpičkovaný výkon. Štyria speváci so svojim sprievodným jazzovým triom doslova vtrhli na pódium a hodinu chrlili swingové skladby, štandardy, brazílske rytmy a soulové hity. Zazneli hity ako Boys From New York City od Ad Libs či fusion hit Birdland od Weather Reportu, alebo Hancockova Cantaloupe Island. Zo starších jazzových klenotov zaspievala Janis Siegel A Tisket a Tasket, známu z 30. rokov v podaní Elly Fitzgerald, v ktorej si vyslúžila ovácie za dokonalú imitáciu trúbky. The Manhattan Transfer, podobne ako iné vokálne skupiny, si potrpia na pohybovú zložku. Mne osobne sa ich pohybový prejav javí ako prehnaný, ale chápem, že väčšia časť publika dokáže pohybové kreácie oceniť – patria predsa k veľkolepej americkej show. Paľbu hitov ukončila americká štvorica brazílskymi melódiami, na ktoré sa roztancovala celá sála.

The Manhattan Transfer

Bodkou za džezákmi bude koncert Johna Scofielda s kapelou Combo 66 v nedeľu, 28. novembraAteliéri Babylon.

Related Posts

Leave a Reply

Your email address will not be published.

*