One Day Jazz Festival, 17. 6. 2018 Divadlo Aréna, Bratislava.

Gitaristu beninského pôvodu, Lionela Louekeho netreba zvlášť pedstavovať. V posledných rokoch sme ho mali možnosť vidieť v skupine legendárneho klaviristu Herbieho Hancocka, v triu Jeffa Ballarda na Bratislavských jazzových dňoch 2015, alebo ako hosťujúceho gitaristu v skupine saxofonistu Luboša Soukupa (reportáž z JazzFestuBrno tu), či naposledy v Besednom dome v duu s americkým klaviristim Kevinom Haysom (reportáž tu).

Lionel Loueke žije v súčasnosti v Luxemburgu, kde si vybudoval základňu pre svoje koncertné cesty po svete. Zároveň má tak blízko k európskemu hudobnému dianiu a hlavne muzikantom, s ktorými sa rád zgrupuje do rôznorodých hudobných formácií. Patrí k nim aj trio, ktoré dal kvôli dvom koncertom One Day Jazz Festivalu dokopy jeho organizátor, bubeník Martin Valihora. Valihora festival nielen zorganizoval, ale, ako to už býva zvykom, zasadá za bicie v rôznych formáciach účinkujúcich na festivale. Rytmickú sekciu tria dopĺňal taliansky basgitarista Daniele Camarda.

Loueke vo svojej hre spája modálny gitarový štýl Západnej Afriky s jazzovými, rockovými a fusion prvkami. Jeho poslednému albumu Gaïa z roku 2015 sa dostalo veľmi pozitívnemu ohlasu z radov hudobných kritikov. V bratislavskom Divadle Aréna sa predstavilo trio v deväťdesiatminútovom bloku autorských skladieb. Vo formáte tria sa Loueke cíti ako doma, nahral v ňom aj spomínaný album Gaïa.

Úvodná, Glasperova skladba Tribal Dance z albumu Heritage, navodila komornú atmosféru, ktorú trio postupne rozvíjalo. Z albumu Heritage, ktorý neprodukoval nikto iný, ako Robert Glasper, odzneli neskôr ešte dve skladby (Hope, Farafina). Camardova basgitara kráčala opatrne, akoby zľahka po špičkách, Valihorova rytmika sa s pokorou podriaďovala dialógu Louekeho a Camardu. Loueke postupne predviedol arzenál svojho pedal boardu. Dlhšia minutáž skladieb sa voľne prispôsobovala plynulému toku hudobných myšlienok. O tom, že Loueke nie je len gitarista, ale aj spevák, sme sa mohli presvedčiť takmer v každej skladbe. Vokálne improvizácie, piesne spievané v rodnom jazyku, sofistikované pohrávanie s dynamikou a výrazná, africká melodickosť chvíľami pripomínali slávneho kamerunského basgitaristu Richarda Bonu.

V Benny’s Tune sa blysol nádherným sólom basgitarista Daniel Camarda. Ukázal, že na to, aby dokázal basgitarista zaujať, nemusí donekonečna omieľať funk, či za každú cenu exhibicionisticky slapovať. Stačí mať sedemstrunovú basgitaru a vedieť čo s ňou. Sólové party vo vyšších registroch odohral s virtuozitou erudovaného majstra, v roli sprievodného hráča sa zas podriaďoval dominantnému Louekemu. Trio zvládlo rovnako bravúrne svižnú, funkujúcu Aziza Dance, ako aj spievanú éterickú baladu Hope (spoluatorom je spomínaný americký klavirista Robert Glasper). V Hope sme mali možnosť oceniť Loeukeho nenásilný vokálny prejav, zmysel pre detail a jemné dynamické odtiene, koketovanie s napätím a uvoľením, Camarove extravagantné sólo, či Valihorovu, akoby zámerne ospalú rytmiku. Po prebudení Louekeho strhujúcou Farafinou, preplnenou synkopami, ukázalo trio svoju pravú, dravú tvár. Valihorove úvodné sólo, Loukeho neprekonateľný gitarový synťák, psychedelické sóla a Camarova nenápadná basa. Vygradovaný koncert ukončilo trio prídavkom – funkovačkou na motív slávnej Another One Bites The Dust, v ktorej sa nedeľné publikum len veľmi chabo chytalo spevom.

Podobne, ako prvý festivalový koncert (recenzia), aj ten s poradovým číslom dva potvrdil odvahu dramaturgie spájať hudobníkov z rôznych krajín a svetadielov, hoci len kvôli jednému či dvom koncertom. Ak sú muzikanti dostatočne vyspelí a naladia sa na rovnakú vlnovú dĺžku, môže ísť výnimočnú udalosť. A presne o to išlo aj na koncerte v Divadle Aréna.

 

Related Posts

Leave a Reply

Your email address will not be published.

*