Saxofónov nie je v jazze nikdy dosť a tak sa protagonistami ďalšieho dvojkoncertu JazzFestuBrno stali znovu saxofonisti. Pri tejto príležitosti spravil v úvode koncertu moderátor festivalu Jan Dalecký prednášku o zvukových charakteristikách a praktickom využití jednotlivých druhov saxofónov. Poučené publikum sa vzápätí ponorilo do groovov tria rakúskeho saxofonistu Harryho Sokala.

Harry Sokal strávil významnú časť svojej kariéry v renomovanom hudobnom telese Vienna Art Orchestra a v skupine amerického trúbkára Arta Farmera. Popri týchto dvoch formáciách účinkoval aj s americkým kontrabasistom Daveom Hollandom, a klávesovou legendou rakúskeho pôvodu Joem Zawinulom, ako aj v mnohých vlastných projektoch. Na JazzFesteBrno sa predstavil so svojim triom Harry Sokal Groove. Sokalovými spoluhráčmi sú hammondista Raphael Wressnig a bubeník Alex Deutsch. Raphael Wressnig, viackrát nominovaný Downbeatom na ocenenie najlepšieho hammondistu, sa venuje sa predovšetkým vlastným projektom, miešajúcim blues, soul a funk.  Hudba z produkcie Sokalovho tria sa ukázala byť vďačnou hudobnou potravou širšej poslucháčskej obce. Navyše, ak to dokáže hammondista poriadne rozpumpovať. A to Wressnig so svojim veteránom, Hammondom B-3 (z roku 1957), vždy dokáže. Trio odohralo šesticu Sokalovych a Wressnigovych skladieb. Na mňa najviac zapôsobila Sokalova Less We Can, pôsobivo vygradovaná, s premenlivou rytmikou bubeníka Alexa Deutscha. Sokalove sóla nepostrádali dynamiku, funkový groove, ani baladické „teplo“. Publikum vždy spontánne reagovalo na Wressnigove sólové výstupy.

Setlist Harry Sokal Groove

Hexen Sabbath (Sokal) – Magic Transition (Sokal) – Erzherzog Johann Jodler (Wressnig) – Less We Can (Sokal/Mayer) – Soul Eyes (Waldren) – Sephyr (Sokal)

Po Sokalovom triu sme sa presunuli za Atlantik, odkiaľ pochádza kvarteto amerického saxofonistu a multiinštrumentalistu Chrisa Pottera. Chris Potter vydal začiatkom roka svoj tretí album u ECM – The Dreamer is the Dream, ktorý získal od jazzových kritikov ineď vysoké hodnotenia. Brnenská zostava kvarteta bola takmer identická s Potterovou štúdiovou, s výnimkou postu bubeníka – Marcusa Gilmora zastupuje na šnúre Nasheet Waits. Porovnávať hudbu Sokalovho tria a Potterovho kvarteta by bolo porovnávaním hrušiek s jablkami. Kým Sokal predviedol groovujúcu zmes, Potter sa ponoril hlbšie do spleti zvukov a harmónií, v dôsledku čoho sa poslucháč musel naladiť na inú vlnu. Chris Potter Quartet je vo svojej podstate akustické kvarteto. Aj tu však môžu platiť výnimky, keďže v dvoch skladbách sa Potter nebránil použitiu samplov. Elektrické zvuky nie sú Pottervovi cudzie – vo niektorých ďalších projektoch, vrátane Undergroundu (s klaviristom Craigom Tabornom)  ich doslova vyhľadáva.

Za klavír zasadol kubánsky klavirista David Virelles. Publikum malo možnosť videť ho aj na minuloročnom festivalovom koncerte Tomasza Stanka. David Virelles pôsobí už niekoľko rokov v New Yorku, kde sa mu naozaj darí. Dokonca, podobne ako Potter aj Stanko, aj on vydáva svoje albumy u ECM. Potter otvoril set mysteriózne začínajucou skladbou (Untited l), v ktorej použil sampler. Kombinácia kontrabasu a sampleru navodila hneď v úvode tajomnú atmosféru, z ktorej sa postupne vynárali ostatní hráči. Virelles zúžitkoval vo svojich strhujúcich sólach roky dlhoročnej klasickej klavírnej školy a hodiny improvizácie. Jeho strhujúce sólové výstupy pripomínali klavírny recitál klasických koncertných majstrov. Kontrabasista Joe Martin s mimoriadnym citom dofarboval celkový zvuk tria. Jeho melodické sóla v pomalých tempách patrili k ukážkovým príkladom moderného poňatia jazzu.

Charakter hudby kvarteta evokoval minuloročný koncert saxofónovej legendy Waynea Shortera. Snáď až na to, že Potter, na rozdiel od Shortera, hral prevažne na tenorsaxofóne. Porter sa chopil aj sopránky, ktorú zvládal s rovnakou bravúrou ako tenorsaxofón. Mojim favoritom večera sa stala titulná skladba z albumu The Dreamer is the Dream. Nádherná lyrická téma, prepracovaná do posledného detailu, prešpikovaná improvizáciami. Z nového albumu odznela ešte jedna skladba – Sonic Anomaly. Podľa Pottera sa žiadny jazzový koncert nemôže zaobísť bez bluesu a tak na úplný záver vybral skladbu Blues in C. Bolo by hriechom nespomenúť výkon bubeníka Nasheeta Waitsa, okrem iného si zaslúži pochvalu za obdivuhodnú prácu s rytmičákom. Strhujúce sólo v Blues in C  nenechalo publikum chladným, rovnako ako exkluzívne kontrabasové sólo Joa Martina v baladickom prídavoku Eagle.

Chris Potter Quartet ponúkol zážitok z vynikajúco zohranej kapely silných hráčskych indivídualít. Osobností, ktoré dokážu dokonale prezentovať svoje silné stránky, no rovnako sa aj zomknúť do jednoliateho, vyváženého celku.

Setlist Chris Potter Quartet

Untitled 1 – Untitled 2 – Sonic Anomaly – The Dreamer is the Dream – Blues in C – Eagle

Koncert Harry Sokal Grrove a Chris Potter Quartet, JazzFestBrno, 19.4.2017

Related Posts

Leave a Reply

Your email address will not be published.

*