Chris Potter (1971) je americký jazzový saxofonista, skladateľ a multiinštrumentalista. Jeho hlavným nástrojom je tenorsaxofón, ale hrá aj na sopránku a altku, basklarinet, flauty, klavír a gitaru. K dnešnému dňu nahral viac než pätnásť albumov a účinkoval na viac než tridsiatke albumov iných hudobníkov. Za svoju hudobnú kariéru mal možnosť hrať s jazzmanmi ako Pat Metheny, Patricia Barber, Joe Lovano, Steve Swallow a mnohými ďalšími. Za mimoriadne hudobné aktivity sa Chrisovi Potterovi dostalo uznania v podobe významných hudobných ocenení. Chris Potter sa paralelne venuje rôznym hudobným projektom, vrátane zoskupenia Chris Potter Quartet, s ktorým prišiel aj na JazzFestBrno predstaviť svoj zbrusu nový album ‘The Dreamer is the Dream‘. Pri tejto príležitosti sme sa s Chrisom stretli po skončení workshopu pre študentov JAMU.

Práve ste skončili workshop pre študentov JAMU. Ako ste spokojný s jeho priebehom?

Myslím, že to vyšlo veľmi dobre. Na workshopy sa nejak zvlášť pripravujem. Vždy niečo zahrám a vyzývam účastníkov, aby sa pýtali. Takže priebeh celého workshopu záleží na tom, koľko sa chcú účastníci dozvedieť. Študenti boli veľmi aktívni, mali sme veľmi podnetnú debatu. Vždy ich vopred upozorním, že nie som veľký metodik, takže im neposkytnem žiadny vzorec. To nie je môj štýl. Svojim spôsobom na workshopoch vždy improvizujem. Ide predovšetkým o pocity. Svoje myšlienky demonštrujem hraním. Najlepšie lekcie, na ktoré si spomínam, neboli založené len na počúvaní samotnej hudby, ale na hraní, komunikácii a pozorovaní reči tela zúčastnených. Často uvádzam referencie na Sonnyho Rollinsa, Waynea Shortera, používam citáty slávnych hudobníkov, často odkazy, ktoré mi osobne povedali.

Sú jazzové dielne fenoménom posledných rokov, alebo ste ich zažili aj vy ako študent?

Spomímam si, že v New Yorku sme mali na škole workshopy Roya Haynesa a Sonnyho Rollinsa. New York sa na to hodil ideálne, pretože v ňom vždy žilo veľa hudobníkov a tí to nemali ďaleko do škôl na workshopy. New York zostáva aj naďalej naväčším svetovým jazzovým centrom. Neustále sa doň sťahujú mladí, talentovaní hudobníci z celého sveta. Hoci v súčasnosti nie je vobec ľahké uživiť sa hudbou, vždy dúfam, že sa to mnohým podarí. Je veľmi dôležité, aby existovali takéto miesta, kde sa ľudia môžu stretávať. Nielen hudobníci, ale aj umelci z iných umeleckých smerov. Veľké mestá sa stávaju na život veľmi drahými, takže nie je veľa príležitostí na prezentáciu umenia. V takých podmienkach sa tieto formy umenia môžu rozvíjať len veľmi ťažko.

Tak ako ostatní americkí jazzmani, aj vy hrávate veľa v Európe.

Áno, mal som to šťastie, že sa mi podarilo presadiť a som rád, že to stále funguje. Hoci v súčasnosti hrám v USA viac, ako som hrával v minulosti. Občas koncertujem aj v Ázii, Austrálii, Južnej Amerike, Indii, Rusku.

Pred niekoľkými týždňami tu hral Joe Lovano na dychovom nástroji tárogató, ktorý si priniesol zo svojich ciest po Maďarsku. Máte podobné skúsenosti so zbieraním exotických nástrojov?

Na niekoľko zaujímavých nástrojov som na cestách narazil, ale neboli pre mňa veľmi použiteľné. Napríklad na albume Gratitude (2001, Verve, pozn. aut.) používam drevenú flautu, ktorú som si priviezol z Číny. Má nádherný zvuk. Tárogató poznám tiež, pretože, rovnako ako moja manželka, pochádza z Maďarska. Mal som možnosť vidieť ho zblízka, podobá sa drevenému sopránsaxofónu, s odlišným systémom klapiek.

Ako sa vám spolupracuje s vydavateľstvom ECM?

Tento rok vyšiel u ECM môj tretí album – The Dreamer is The Dream. Manfred (Eicher, majiteľ vydavateľstva, pozn. aut.) nikdy nezaväzuje umelcov kontraktom na konkrétny počet albumov. Keď mám nápad, ozvem sa mu a dohodneme si nahrávací termín. Samotné nahrávanie sa uskutočnilo v štúdiu v New Yorku, podobne, ako všetky moje doterajšie albumy. Manfred nahráva občas aj v štúdiu v nórskom Oslo.

Hráte paralelne vo viacerých hudobných formáciách. Je pre vás kvarteto momentálne prioritou?

Práve som sa vrátil s Manchestru, kde som nahrával  s tamojšími mladými hudobníkmi. Išlo o hudbu, ktorú som zložil pre Underground Orchestra. Orchester má jedenásť členov, ide vlastne o rozšírenú verziu našej kapely Underground. Členmi Undergroundu sú Craig Taborn (Fender piano), Adam Rogers (gitara), Nate Smith (bicie), dvaja basisti – Scott Colley na kontrabase a Fima Ephrone na basgitare, Steve Nelson na vibrafóne a marimbe, a máme aj sláčikové kvarteto.

Spomínali ste Craiga Taborna. Pred rokom hral tiež na JazzFesteBrno. Vysvetľoval mi vtedy, že podiel improvizácie na jeho vystúpení je viac než deväťdesiat percent. Predpokladám, že ak hrá vo vašej kapele, podiel improvizovanej hudby bude nižší. 

Máme normálne komponovanú hudbu, niekedy sa jedná len o hrubú formu. Keď príde rad na improvizáciu, žiadna forma nie je bližšie špecifikovaná. Možno občas použijeme groove, ale prevažne volíme veľmi voľný prístup. Keď hráte sólo, je oveľa ľahšie spoliehať sa sám na seba. Vtedy nepotrebujete notový zápis. Naopak, so skupinou musíte mať skladbu často zapísanú. Keď hráme každý večer všetko free, po čase sa aj to free začne dosť opakovať. Preto je lepšie mať nejaký materiál napísaný a občas sa od neho odkloniť.

Väčšina vašich albumov je akustická. V podstate až projekt Underground bol viac elektrický. Ako ste sa k tejto forme prepracovali?

Po piatich akustických albumoch som chcel skúsiť niečo nové. Bol to zvuk, ktorý som mal v hlave už dosť dlho. Som presvedčený, že ešte som s tým neskončil. Koncom roka plánujeme s Craigom Tabornom a Ericom Harlandom turné nášho tria. Vždy som počúval veľa rôznej hudby, ale najbližší mi bol jazzový jazyk Duka Ellingtona a bebop. Prechod od Ellingtona k Jamesovi Brownovi nevnímam ako veľký skok. Keď hráte a skladáte, idete za tým čo vám znie dobre, neriešite z akého žánru to pochádza. V mladosti som počúval veľa Steel Dan, Stevieho Wondera. Hoci Steely Dan nebola vyslovene jazzová kapela, ich hudba mala k jazzu veľmi blízko.

V roku 1997 ste nahrali album s Johnom Scofieldom, Daveom Hollandom a Jackom De Johnettom. Aký to bol pocit, hrať hneď na začiatku kariéry s takými veľkými menami?

Niekto sa ma vtedy spýtal, s kým by som chcel hrať na „all-stars“ albume. Vyslovil som niekoľko mien a sám som sa čudoval, ako to vyšlo. Mal som vtedy dvadsaťšesť rokov, ale s Johnom a Jackom som sa poznal osobne už skôr. Nikdy predtým sme však spolu nehrali. Hrával som v tom čase v Blue Note s Redom Rodneym a  kapelou Joa Hendersona. To, že sa objavili na mojom albume, bolo niečo nevídané. Rozumiete, zrazu som sa ocitol v pozícii lídra slávnych jazzmanov. Ja som im mal hovoriť ako hrať, no sranda. Keď sme však začali hrať, ihneď som mal pocit, že hrám so starými kamarátmi.

V posledných rokoch ste dosť koncertovali a nahrávali s Pat Methenym. Pat Metheny je povestný svojim perfekcionizmom. Ako ste si na to zvykali?

U Pata som sa veľa naučil. Vždy som počúval jeho platne a žasol nad jeho hudbou. Prv než sa pustí do nejakého projektu, venuje neuveriteľne veľa času premýšľaniu. Vždy si robí prieskum. Má oveľa lepší prehľad o mladých muzikantoch pohybujúcich sa na newyorskej scéne, ako mám ja. Veľmi rozvážne používa svoj talent, ako aj talent ľudí, s ktorými pracuje. Všetko poctivo zapisuje, snaží sa navodiť hudobné situácie, v ktorých dokáže z dostať ľudí maximum. Všetky jeho rozhodnutia majú zmysel. Má jasno v tom, čo od neho ostati očakávajú. V porovnaní s Daveom Hollandom, Johnom Scofieldom alebo Jimom Hallom je oveľa viac zameraný na detail. Vždy sme si dobre vychádzali, a vedeli sa dobre porozprávať

Podarilo sa Vám osvojiť si niečo z Methenyho metód a prístupu a odovzdávať to ďalej?

Pracujem inak ako on, každý z nás má svoj vlastný prístup. Veľmi dôležité bolo pozorovať, ako niekto dokáže mať jasnú víziu a ísť za ňou. Nič sa nestane samé od seba, musíte tomu pomôcť.

A čo vaše vízie a plány?

Nedávno som hral so Zakirom Hussainom. Chystám sa nahrávať s anglickými hudobníkmi a Underground Orchestra, ktoré som už som spomínal.  Naďalej budem koncertovať v triu s Craigom Tabornom a Ericom Harlandom a tiež s týmto kvartetom (David Virelles, Joe Martin, Nasheet Waits, pozn. aut.)

Počúval som záznam relácie, v ktorej vám Christian McBride prehrával teste naslepo hudobné ukážky. Pri niektorých ste to nemali ľahké. Boli by ste schopný rozoznať podľa sluchu vašich obľúbených saxofónových idolov z mladosti, ak by každý z nich hral tú istú skladbu?

Samozrejme, ak hovoríme o Johnovi Coltraneovi, Sonny Rollinsovi alebo Charliem Parkerovi, to je naozaj ľahké.

Downbeat Magazine vás označil za jedného z najnapodobňovanejších a najkopírovanejších saxofonistov. Ako by ste vy sám charakterizovali váš štýl?

Vnímam svoju hru neustále v štádiu rozpracovanosti. Každý deň hrám trochu inak. Často myslím na to, čo kedysi povedali moji hrdinovia. Napríklad Charlie Parker vždy hovoril, že hrá pekne a čisto. Inokedy si spomeniem na niečo, čo povedal Sonny Rollins, alebo Wayne Shorter, ktorý zas citoval Sonnyho. Sonny raz povedal, že bebop, ktorý hrali, nebol o tom, že by chceli byť zaujímavejší alebo rýchlejší. Išlo im o to, aby boli ľudskejší. A o tom to vždy je. Nájsť spôsob na vyjadrenie podstaty vašej ľudskosti, zdieľať ju a dúfať, že ľudia si z nej niečo vyberú. To je to, o čo sa snažím vždy, keď chytím saxofón.

Ďakujeme za rozhovor.

Sono Centrum, JazzFestBrno, 18. 4. 2017

Podobné články

Napište komentář

E-mail nebude publikován

*