Siedmym koncertom (a tretím v Sono Centre) sa JazzFestBrno 2017 prekopil do svojej druhej polovice. Postarali sa o to dve hudobné formácie. Trio českého gitaristu Jiřího Šimka a americká nadupaná formácia Poogie Bell Band.

Gitarista, skladateľ, hudobný režisér a pedagog Jiří Šimek predstavil svoje česko-slovenské trio, zložené z univerzálnych a vyťažených hudobníkov – basistu Rasťa Uhríka a bubeníka Dano Šoltisa. Stoicky pôsobiaci frontman Šimek vybral mix vlastných skladieb, ako dve coververzie. Teda ak sa dajú úpravy depešáckej Enjoy the Silence a nirvanovskej Smells Like Teen Spirit nazvať coververziami. Enjoy the Silence som identifikoval až v druhej polovine skladby. Možno preto, že som nikdy nebol priaznovcom Depeche Mode a nemám ich skladby detailne napočúvané, alebo aj preto, že Šimek poňal svoju aranžérsku úlohu veľmi dôkladne. A tak to má byť.

Trio pôsobilo veľmi kompaktne, s typicky gitarovým, trochu surovým zvukom. Šimek si svoje sóla vychutnával a rytmická sekcia s výrazným a vždy naplno šľapajúcim Danom Šoltisom si svoju úlohu statočne obhájila. Žánrovo širokospektrálna hudba tria svojou dravosťou možno dosť zaskočila ortodoxnú časť jazzového publika, no vystúpenie kapely považujem za hodnotnú súčasť pestrej mozaiky festivalovej dramaturgie.

Setlist tria

Svědí mě muff/Cluster Headache/Enjoy the Silence/Play Country/Smells Like Teen Spirit/Libanon

Poogie Bell Band

Poogie Bell Band založil v roku 2004 americký bubeník Poogie Bell [pu:dži]. Odvtedy nahral s kapelou päť albumov. V aktuálnej zostave účinkuje okrem Poogieho aj jeho priateľ z detstva, gitarista Bobby Broom, mladý saxofonista Mike Stephenson a univerzálny slovenský basista Juraj Griglák, ktorý hral s kapelou poprvý raz v roku 2013. Jurajova univerzálnosť siaha od kontrabasu v jazzových a klasických telesách, až po basgitaru. Dodnes účinkoval na viac ako šesťdesiatich albumoch.

Repertoár v Sono Centre zostavil Poogie Bell z troch autorských skladieb členov kapely a siedmich prevzatých, kompozícií. Poogieho prepojenie s Marcusom Millerom a jeho kapelou sa zhmotnilo v úvodnej skladbe Graduation Day od Marcusovho klávesistu Bretta Williamsa. Poogieho bicie fungovali v plnom nasadení a decibeloch. Hutný kopák vzbudil podozrenie, či nemá náhodou kopáky dva. Nemal.  Úvodná skladba bola pre ostrieľaného gitaristu Boobyho Brooma zatiaľ len zahrievacím kolom. Naplno sa predviedol už v druhe skladbe Ds Blues. Jeho Jazzica Hofner mala počas celého večera v sólach nádherný guľatý zvuk. Sóla zahrané s mimoriadnym feelingom a občas neuveriteľnou rýchlosťou boli naozaj exkluzívne. Juraj Griglák nenechal publikum dlho čakať a naservíroval prvé basové sólo.

V playliste si našla svoje miesto aj Griglákova titulná skladba z jeho druhého albumu Time To Fly (Real Music House, 2014).  Na albume si dvoch kúskoch zahral aj Poogie Bell, čím odštartoval ich vzájomnú spoluprácu. Funkový groove v Time To Fly je neprepočuteľný, Juraj pri sóle zľahka vyčnieval z kapely, ale je to predsa jeho skladba, nie?

Zato Poogieho bicie sa zdali byť nazvučené o niečo viac, než bolo treba, ale tak to býva v kapelách bubeníkov. Niečo podobné som postrehol aj na koncertoch kapely Billyho Cobhama. S Poogieho decibelmi som sa po pol hodine zmieril. Možno som ich neskôr už ani nevnímal, pretože ostatných muzikantov bolo počut veľmi zreteľne (poklona zvukárovi).

Potom prišiel moment prekvapenia. Saxofonista Mike Stephenson v skladbe A Change Is Gonna Come odložil svoj saxofón a zaspieval. Ale pozor, nie hociako. To, čo vyšlo z jeho hrdla, ma takmer dvihlo zo stoličky.  Špičkové výšky odspievané s parádnym feelingom a v plnej sile. Žiadny ustráchaný falzet, navyše perfektné frázovanie. Mikeovi stačilo zaspievať ťahavé „I was born by the river…“ a sála zaburácala aplauzom. Skladba od amerického skladateľa a speváka Sama Cooka z roku 1964 sa stala v 60. rokoch hymnou africko-amerického hnutia odporu. Dvadsaťštyriročný Mike, pôvodom z Philadelphie, hrá na saxofón od desiatich rokov. Po štúdiu na New School of Jazz and Contemporary Music na Manhattane pôsobí v súčasnosti hlavne v New Yorku, Pittsburgu a Filadelfii.

Odspieval aj ďalšie dve skladby, Dragon Lady od Horace SilveraWonderovu Jesus Children of America a každému bolo jasné, že o tomto mladom mužovi ešte budú v budúcnosti počuť. Nasledovala silne prearanžovaná beatlesovka Blackbird, znovu so Stephensovonvým famóznym vokálom. Poogie sa za bicími zabával niekoľkosekundovými zmenami rytmu.

Na JazzFeste si vždy vďačné publikum vypýta prídavok. Poogie Bell Band sa vrátil so skladbou Goosebumps od nedávno zosnulého Poogieho dlhoročného spoluhráča – Victora Baileyho. Od Goosbumps prešiel band plynule do doorsovskej Light My Fire, znovu s Mikeovým spevom. V tomto rozlúčkovom prídavku si Juraj štedro zasóloval s pomocou kvákadlového efektu.

Po celý večer som veľmi oceňoval, že Poogie nepodľahol pokušeniu predviesť žiadneme exhibičné sólo. Jediné bubenícke sólo, si nechal na úplný záver v Light My Fire.  Kapela publikum svojou zmesou soulu, jazzu a gospelu naozaj poriadne rozpálila.

Setlist Poogie Bell Bandu

Graduation Day (Bread Williams)/Ds Blues (Bobby Broom)/Time To Fly (Juraj Griglák)/The Tennesse Waltz (Bobby Broom)/A Change Is Gonna Come (Sam Cooke)/Dragon Lady (Horace Silver)/Jesus Children Of America (Stevie Wonder)/Blackbird (The Beatles)/Goosebumps (Victor Bailey)/Light My Fire (The Doors)

 

Podobné články

Napište komentář

E-mail nebude publikován

*