Shai Maestro Trio je českému publiku dôverne známe z častého účinkovania na festivaloch JazzFesteBrno, či Jazz Meets World. Na poslednom albume Stone Skipper obohatilo trio svoj typický akustický zvuk o spev a rôzne efekty, pochádzajúce z dielne bubeníka Ziva Ravitza. Prednedávnom odohralo Shai Maestro Trio koncert v pražskej Novomestkej radnici, v rámci festivalu Jazz Meets World. Po koncerte sa nám podarilo porozprávať so Shai Maestrom, Jorge Roederom a Zivom Ravitzom o ich aktuálnych a plánovaných projektoch.

Na čom momentálne pracujete a aké máte plány na najbližšie mesiace?

Shai Maestro: Kombinujem sólo koncerty s vystúpeniami tria a niekoľkými ďalšími projektami. Pred mesiacom som hral aj v Prahe so saxofonistom Benom Wendelom. V lete budem hrať v USA so speváčkou Gretchen Parlato. O niekoľko dní mám naplánované tri skúšky s triom v New Yorku. Jorge nám chce predstaviť nejaké nové zázračné krabičky, s ktorými môžeme experimentovať. Tiež sa chystáme hrať so saxofonistom Markom Turnerom.

Na jeseň vydalo trio album Stone Skipper. Ako si s ním spokojný? Čítal som rôzne protichodné recencie.

Shai Maestro: Nový album sa od predchádzajúcich dosť líši. Už od prvej skladby počuť zvuky, aké sme doteraz nepoužívali – napríklad praskanie vinylovej platne. Môžme aj naďalej pokračovať v našom klasickom triu, so zvukom, aký si počul aj dnes večer. Stále sa vyvíja. Radi posúvame hranice a objavujeme nepoznané, no zároveň si uvedomujeme, že nie všetkým poslucháčon sa to musí páčiť. Súčasťou pohybu vpred je aj náš posledný album Stone Skipper, ktorého názov je metaforou pohybu vpred – ako keď skáčeš z kameňa na kameň. Album obsahuje isté filmové prvky.

Ako to myslíš s filmovými prvkami? Mal si pôvodne ambíciu spraviť filmovú hudbu?

Shai Maestro: Myslel som skôr celkovú atmosféru, nepredstavoval som si žiadnu konkrétnu filmú scénu. To Ziv (Ravitz) sa v poslednom čase dosť zameriava na vizuálnu stránku, venuje sa dosť intenzívne fotografovaniu.

Jorge, ty si nedávno hrával s gitaristom Julianom Lagem a legendárnym vibrafonistom Garym Burtonom? Čo tereaz, keď Gary oficiálne skončil s hudobnou kariérou? Budeš hrať len v triu Shai Maestra?

Jorge Roeder: Vyzerá to tak, že Gary naozaj končí. Pred pár rokmi vydal biografiu, v ktorej spomínal, ako raz videl hrať vibrafonistu Milta Jacksona vo veľmi pokročilom veku. Vraj bolo utrpenie pozerať sa na to, ako sa na pódiu trápi. Myslím si, že príhoda s Miltom Garyho dosť ovplyvnila. Vtedy si povedal, že skončí v ten správny čas. Garyho rozlúčkový koncert s japonským klaviristom Makotom Ozonem som videl pred niekoľkými týždňami a musím uznať, že to bol ten najlepší Garyho koncert, aký som kedy videl. Aj som mu to po koncerte otvorene povedal. Odpovedal, že cíti, ako už nemá veci pod kontrolou tak, ako by chcel. Gary má k hudbe zvláštny vzťah, istým spôsobom si od nej udržiava odstup. Nie je v nej až tak hlboko ponorený tak, ako väčšina iných muzikantov, vrátane mňa. Vačšina z nás sa hudbe na sto percent oddáva, aj keď sa turné po čase stávajú rutinou. Gary chcel s tým skoncovať. Hral som s ním dosť dlho, chápem ho a plne s ním súhlasím.  Čo sa týka Juliana Lageho – hrali sme spolu v Garyho kapele, ale aj duo koncerty. Julian má teraz úžasné trio so Scottom Colleym (basa) a Kenny Wollesenom (bicie). Obaja sú veľmi vyhľadávanými hráčmi. Scott hráva aj so Scofieldom, Brianom Bladeom, Joshuom Redmanom. Keď Scott nemá na Juliana čas, občas ho zaskočím. Som rád, že Julianovi sa darí, zdá sa, že našiel svoj vlastný zvuk na Telecastri a drží sa ho.

Shai spomínal, že aj ty vnášaš do hudby moderné technické prvky, rôzne efekty a podobne. Doteraz som mal za to, že efektom sa v triu venoval len Ziv.

Jorge Roeder: Ziv je v triu najväčší zvukový manipulátor (smiech). Na prvých troch albumoch sme sa snažili zachytiť energiu, ktorú bolo cítiť z našich koncertov. Či už išlo o zvuk, interakciu alebo spojenie s publikom. Pokiaľ ide o albm Stone Skipper, popri spomínaných filmových a impresionistických prvkoch, je dôležité aj to, že sa učíme využívať technické možnosti štúdia. Aj naďalej si ceníme akustický zvuk tria, no zároveň si vychutnávame štúdiovú prácu.

Niektoré veci sme v štúdiu nahrali na prvý raz a neskôr sme ich dopĺňali. Jazzmani často zdôrazňujú potrebu byť pri nahrávaní albumu v tej istej miestnosti. To, čo sme nakoniec v štúdiu spravili, bolo logickým vyústením nášho vývoja. K otázke zvukovej manipulácie by som ešte rád dodal, že vždy som rád experimentoval so zvukmi, skúšal, ako ďaleko sa dá s kontrabasom zájsť.

Technikou si na pódiu vypomáha aj izraelský kontrabasista Adam Ben Ezra. Poznáš jeho hudbu?

Jorge Roeder: Samozrejme. To, čo Adam predvádza na pódiu, je naozaj pozoruhodné. Cením si, ak niekto dokáže používať nástroj mnohými spôsobmi, skúma jeho hranice. V hre používa istý stupeň klaviristicého myslenia, kde sa stretáva veľa dielčích prvkov, ktoré treba pospájať.

Ziv, my dvaja sme sa naposledy rozprávali, na JazzFesteBrno, kde si hral v duu s Yaronom Hermanom. Je to stále živý projekt? Na čom momentálne pracuješ?

Ziv Ravitz: Neustále pracujem na našom triu, objavujeme nový zvuk a koncept.

Takže si triom úplne vyťažený?

Ziv Ravitz: Nie je to len o vyťažení. Keď povieš „busy“, ako prvé mi prídu na myseľ peniaze. Náš záväzok k triu je niečo podobné, ako mať dieťa. Keď máš deti, nerozmýšľaš stále nad nimi, no stále sú v tvojej mysli podvedome prítomné. S triom to mám presne tak isto. Niekedy máme viac koncertov, inokedy zas menej. Čo si pamatáš najviac z hudby Keitha Jarretta? Ako hrá, alebo jeho trio? Najdôležitejšie je to, ako človek hrá, a čo po ňom zostane. Rovnako je to aj s nami. Nejde vôbec o počet koncertov, či zarobených peňazí. Ide o výraz a o spojenie s publikom. Podobne ako dnes večer. Mal som všetky prístroje (efekty, počítač) perfektne nastavené, no nejak to so zvukárom nefungovalo. Nakoniec sme hrali s tým, čo sme mali k dispozícii. Elektronika je pre nás jedným z výrazových prostriedkov. Mojim pôvodným zámerom bolo umocniť v danom momente našu hudobnú myšlienku pomocou elektroniky. Shai hrá vždy na klavíri, pričom ja dostávam publikum hlbšie do našej hudby pomocou elektroniky.

Napriek tomu, že zlyhala technika, mal som pocit, že si koncert užívaš. Hoci, akustika miestnosti bola naozaj veľmi náročná.

Ziv Ravitz: Kdeže, všetko je to pretvárka (smiech). Hrával som kedysi so saxofonistom, ktorý principiálne odmietal akékoľvek zosilňovače. Hrali sme vo Švédsku pre dve tisícky ľudí bez mikrofónov. Niekto z publika sa ozval: „Kde máte dočerta mikrofóny?“ Saxofonista mu hovorí: „Stačí ak budeš pozorne počúvať, budeš ma počuť.“ Ak chce niekto počuť konkrétny nástroj, stačí sa naň sústrediť a bude ho počuť. V súčasnosti sme všetco neustále kŕmení striebornými príbormi – máme Iphone, Spotify a podobné kraviny. Ale nedostáva sa nám to, čo by sme mali dostať. Ľudia spohodlneli a nie sú schopní, alebo ochotní, vynaložiť žiadne úsilie. Ak stiahnete mikrofóny na minimum, ako sa stalo dnes na koncerte nám, ucho si na prirodzený zvuk zvykne. Aj keď nebudete počuť niekoľko tónov, nevadí. Na hudobnom zážitku je najdôležitejší zážitok daného okamihu. Nie je to o dokazovaní si toho, čo dokážeme alebo nedokážeme. To je len obyčajné predvádzanie svalov. Dôležité je to, čo si daný moment vyžaduje.

Ďakujeme za rozhovor.

Praha, 27. 3. 2017

 

 

 

 

Podobné články

Napište komentář

E-mail nebude publikován

*