Mimoriadny talent anglického klaviristu Neila Cowleyho (44) sa prejavil už v ranom veku, keď ako jedenásťročný odohral Šostakovičov Klavírny koncert č. 2. O tri roky neskôr sa mladý Neil zo vzdoru rozlúčil s Kráľovskou hudobnou akadémiou a hľadal sa v labyrinite iných hudobných žánrov. Popri účinkovaniu s rôznymi umelcami (vrátane speváčky Adele) nahral v roku 2006 prvý album so svojim triom. V roku 2013 získal Neil Cowley v ankete Jazz FM Awards ocenenie Umelec roka. Táto pocta ho dosť zaskočila, keďže nikdy nedeklaroval svoju príslušnosť k jazzu. Prednedávnom vydal Neil Cowley so svojim triom šiesty album – Spacebound Apes, ktorý prišiel v rámci turné predstaviť aj do olomouckého Jazz Tibet Clubu. Pred koncertom nám tento sympatický anglický klavirista poskytol rozhovor.

Ako prebieha turné k vášmu novému albumu?

Zatiaľ sme hrali len niekoľko koncertov, dnešný je prvým koncertom mimo Anglicka. V prvom sete hráme kompletný nový album, v druhom odznejú naše staršie skladby. Spacelebound Apes je náš prvý konceptuálny album. V Anglicku ho hráme aj s videoprojekciou, pretože naša hudba je úzko prepojená s vizuálnou stránkou. Ide sa o príbeh postavený na predstavivosti a fantázii.

O čom je príbeh?

Lincoln, ústredná, fiktívna postava – napoly človek a napoly opica, prežíva krízu stredného veku. Nájde svoj starý ľúbostný list a rozhodne sa vyhľadať dievča, do ktorého bol pred dvadsiatimi rokmi zamilovaný. Dopracuje sa do štádia, keď sa s ním má stretnúť, ale uvedomí si, že sa stal obeťou podvodu algoritmu lásky. Dostane sa do laboratória, kde mu podávajú lieky, pomocou ktorých sa ocitne vo virtuálnej slnečnej sústave. Každá z planét predstavuje nejaký druh emócie. Napríklad planéta Láska, Povinnosť a podobne. Počas návštevy týchto planét vidí, čo sa s nimi môže stať, keď ich ovládnu emócie. Počas návratu na Zem vidí rozpad planéty Amygdala, ktorú riadila emócia strachu. Strach sprevádzal Lincolna po celý život, takže konečne sa mu podarí od neho odbremeniť. Je to vtipný príbeh, všetko čo hovorím, je zobrazené aj v mojej knihe. Obsahuje jedenásť kapitol, čo je presne toľko, koľko je na albume skladieb. Kniha má rozmer LP platne a je plná piesní, príbehov a ilustrácií. Ilustroval ju Sergio Sandoval, autor umeleckého konceptu filmu Pan’s Labyrinth, oceneného tromi Oscarmi.

V čom sa líši nový album od predošlých?

Veľa ľudí nám hovorí, že naša hudba by sa hodila k filmu. Je veľmi rozjímavá a vytvára akúsi scénu. Aj k procesu nahrávania sme zvolili odlišný prístup. Zvyčajne pred nastúpom do štúdia absolvujeme veľa spoločných skúšok. Tentokrát sme nahrávali v štúdiu na juhozápade Anglicka. Štúdio je spojené so súkromným kinom, v ktorom sme si zriadili režijnú miestnosť. Na jej pozadí sme premietali Kubrickovu Vesmírnu odyseu 2001, pri ktorej som ostatným vysvetľoval Lincolnov príbeh. Väčšinu skladieb sme nahrali na prvý raz. Na nahrávke je oveľa viac priestoru ako na našich starších albumoch.

Neraz ste sa o vašej hudbe vyjadrili, že nie je jazzová, nepoužívate v nej prvky individuálnej improvizácie. Predpokladám teda, že ste mali všetky skladby zaznamenané v notovom zápise.

Samozrejme. Venujeme sa kolektívnej improvizácii, ktorá sa zakladá na dynamickom rozsahu. Je pravda, že na prvý pohľad pôsobíme ako jazzová kapela, dokonca máme trio aj v názve. Naša hudba však čerpá z viacerých zdrojov – z klasickej a soulovej hudby, funku, acid jazzu, house, garage, downtempa. Toto všetko sa v nej zmiešava.

Nemajú vaši spoluhráči chuť predviesť sa aj v nejakých sólových partoch?

Majú šancu, ale uvedomujú si, že naša skupina je postavená predovšetkým na kolektívnej energii, podobnej, aká je príznačná pre tanečnú hudbu. Nie je v nej dostatok priestoru na sólovanie. Viete, mne pripadajú sóla vo všeobecnosti nudné. Mám ich rád vo fusion hudbe 70-tych rokov, ale nie v tejto kapele.

Je hudba, ktorú robíte s triom, presne tým, čo chceli odjakživa robiť?

Ťažko to takto zovšeobecniť. Možno som sa dakedy túžil stať Errolom Garnerom, svetovým jazzovým klaviristom, ale niečo vo mne tú túžbu potlačilo. Hudbu, ktorú som mal rád a bola hlboko vo mne zakorenená, niekto zobral a prehnal ju cez filter. Takže to, že som jazzovým klaviristom, považujem za svoje tajomstvo. Nikdy som k tomu nejak zvlášť neašpiroval, proste som sa v tom nejak ocitol.

Čo bolo rozhodujúcim momentom pre vaše rozhodnutie odísť zo sveta klasickej hudby?

Kým som mal štrnásť rokov, učil som sa za klasického klaviristu. Vôbec som neplánoval živiť sa hudbou, pretože ma ten proces veľmi neoslovil. Neskôr mi kamarát ukázal jednu krčmovú kapelu, ktorá hrávala hudbu Blues Brothers. Otvorila mi oči a cez túto kapelu som spoznával energickú, soulovú muziku. Vtedy som si uvedomil, že sa chcem živiť hudbou.

Neil Cowley Trio

Neil Cowley Trio

Považujete štúdium klasickej hry na klavír za najlepšiu technickú prípravu?

Každému to môžem odporučiť. Klasická škola mi dala všetko, čo som potreboval neskôr. Posunula moje technické hranice. Som vďačný za to, že som ju mohol absolvovať.

Nezväzovala vám ruky neskôr, v iných hudobných štýloch?

Je pravda, že klasická hudba stavia isté mantinely. Ak sa jej venujete príliš, môže sa vám stať, že dosiahnete bod, za ktorým už strácate schopnosť improvizovať. Myslím, že som z klasiky odišiel v správnom čase, ešte ako štrnásťročný. Naučil som sa plne využívať hudobný sluch a navyše som objavil slobodu prejavu.

Ak by ste ten moment prešvihli, zostali by ste verný klasike?

Myslím, že by som sa neživil hudbou. Každý muzikant, ktorý prešvihne ten správny okamih, sa stane veľmi limitovaný. Ak odídete včas, máte šancu vyjadriť sám seba. Toto sa nedá naučiť. Významnou črtou mojej povahy je totiž sloboda ducha.

Dokáže vás hranie s triom uživiť?

Mojim hlavným cieľom nie sú peniaze. Ide mi o dosiahnutie bodu návratnosti (break even point, pozn. red.) Ak ho dosiahnem, budem spokojný. Do hudby investujem vlastné peniaze. Dá sa teda povedať, že som sám sebe patrónom, pretože sponzorujem svoju vlastnú hudbu. Ak na nej zarobím, budem len rád. Nejdem však do toho s takýmito očakávaniami. Návratnosť nie otázkou mesiacov, ale rokov.

Pomôže vám k dosiahnutiu bodu návratnosti vydávanie albumov vo vlastnej réžii?

Všetky moje doterajšie albumy vyšli u malých, nezávislých vydavateľstiev. Okrem úplne prvého a tohto najnovšieho. Spacebound Apes som vydal pod svojim vlastným labelom. Stálo ma to celý majland, pretože sám sebe neviem povedať nie. Keď si chcem spraviť promo cez média, napríklad v rozhlase, neodmietnem, poviem si áno. Musím si to všetko aj zaplatiť. Investoval som do seba už neuveriteľnú sumu peňazí. Mohol som som si za ne kľudne kúpiť už aj dom.

Hrali ste aj s Adele, to určite nebol stratový biznis.

Práve takéto hranie je zdrojom financovania mojich vlastných projektov. Iróniou osudu je to, že idem do štúdia na dve hodiny s Adele a vďaka zarobeným peniazom si môžem ďalšie dva roky dovoliť hrať sa na umelca.

Hrali ste s Adele aj na jej turné?

Živé hranie s Adele ma nikdy nelákalo. Stalo sa tak len raz, na charitatívnom koncerte. Iné projekty som odmietal, spolupracovali sme len v štúdiu. Chcel som venovať svoj čas predovšetkým vlastnej hudbe. Dokázal som pre Adele obetovať niekoľko hodín, ale nechcel som strácať čas koncertovaním.

Má to nejaký súvis s vašim názorom na spevákov? V jednom rozhovore ste sa sťažovali, že vám prekáža, keď je v kapele veľa spevákov.

Podľa môjho názoru sú speváci veľká otrava. Vyhovuje mi viac hudba bez nich. Vytvárajú okolo seba špecifickú atmosféru. Zbožňujem klavír, celý môj život sa točí okolo neho, nepotrebujem mať všade okolo seba spevákov. Problém s toľkými spevákmi na turné bol ten, že proste všade okolo mňa bolo veľa spevákov. Kam sa pozriete – samá diva, strašné. Mám na mysli amosféru mimo pódia. Vo všeobecnosti sú to milí ľudia, ale niekedy je toho príliš veľa.

Na svojej webovej stránke ste nazvali obdobie rokov 1996-2000 ako periódu kolapsov a drog. Možete k tomu povedať niečo viac?

Bez problémov. Neustále zažívam nejaké zrútenia, je to proste v mojej povahe. S drogami to bolo tak:  išli ste do štúdia, niekto vám podstrčil drogy a už ste sa v tom viezli. Vôbec mi nerobili dobre, nemohol som sústrediť myseľ na to, na čo som potreboval. To sa mi podarilo až keď som spoznal manželku a vďaka nej som prestal s drogami. A zrútenia? Proste som neustále riešil nejaké osobné problémy. Dennodenne s nejakými zápasím, ale s drogy vám problémy nevyriešia. Nikdy mi nepomohli, len to zbytočne komplikovali. Približne okolo dvadsiatky som sa dlho hľadal. Bol som veľmi nerozhodný, nevedel som, či som viac nájomný muzikant (session artist, pozn.red.) alebo umelec. Trvalo mi dosť dlho, kým som sa presvedčil o tom, že som naozaj umelec. Skúšal som veľa rôznych  žánrov, vrátane psychedelickej hudby, housu, acid jazzu. Stretával som sa s rôznymi ľudmi a hľadal žáner, v ktorom sa budem cítiť najviac sám sebou.

Keď hrával Miles Davis v Európe, vždy bol nadšený z prístupu európanov k jazzu. Nevedel si vynachváliť správanie organizátorov k jazzmanom. Aj vy ste sa raz vyjadrili v tom zmysle, že Európa si považuje jazzmanov viac ako vaše rodné Anglicko. Ako ste to mysleli?

Odjakživa to tak bolo. V Anglicku sa od každého očakáva, že sa bude živiť klasickou prácou. Nedajú vám v jazze poriadny kšeft. Možno je za tým nejaká filozofia, jednoducho ste považovaný za treťotriedneho umelca. Na koncertoch nedostanete ani poriadne najesť, vôbec ich to netrápi. Zatiaľ čo, ak prídete do Európy, ľudia sa k vám správajú uplne inak. Sú pohostinní, vedomí si toho, že na podanie výkonu na pódiu potrebujete byť aj obdivovaní.

Je to vec odlišnej pohostinnosti, alebo iného hodnotového rebríčka?

Neviem. Iróniou je to, že Angličania hudbu milujú. Ide predsa o jeden z ich hlavných exportných artiklov. Teda ak máme na mysli rock alebo pop. Myslím si, že je to skôr neúcte k hudbe ako profesii. Angličania vedia hudbu oceniť, ale to nemení nič na tom, že umelcov si veľmi nevážia.

Plánujete teda koncertovať častejšie v Európe?

Možno by malo význam tráviť tu viac času a vychutnávať si lásku a rešpekt.

Čo plánujete na ďalší rok?

Dobrá otázka, ale nemám na ňu asi odpoveď. Momentálne žijem v limbu. Investoval som príliš veľa peňazí a energie. Možno nás čakajú nejaké remixy. Teším sa z úspechu svojich sólových vecí na Spotify. Možno sa vďalšom projekte zameriam na sólo klavír.

Ďakujeme za rozhovor.

Jazz Tibet Club, Olomouc, 30.11.2016

Podobné články

Napište komentář

E-mail nebude publikován

*