Wayne Shorter Quartet, 13.4.2016, JazzFestBrno, Bobycentrum.

Stredajší večer sa stal pre skalných priaznivcov jazzu vďaka ďalšiemu koncertu JazzFestuBrno výnimočným. Šanca vidieť takú legendu, akou je Wayne Shorter, nenaskytne veľmi často. Taktiež muzikanti, ktorí do Brna zavítali spolu s ním, sú všetci uznávanými osobnosťami a suverénnymi hudobníkmi, považovanými za súčasnú jazzovú špičku. Vysoké očakávania boli teda opodstatnené aj vďaka personálnemu obsadeniu kvarteta. Vzhľadom na doterajšiu rozsiahlu a mimoriadne pestrú Shorterovu tvorbu bol však veľkou neznámou repertoár. Danilo Pérez, John Patitucci a Brian Blade fungujú po boku Shortera už sedemnásť rokov. Ako sa ich dlhodobá spolupráca prejavila na pódiu? Kniha sa vraj nikdy nemá čítať od konca, prezradím však hneď na začiatku, že celý deväťdesiatminútový set tvorilo päť skladieb z rôznych období Shorterovej kariéry.

Pomalý rozbeh úvodnej, meditatívnej  Zero Gravity, od jemne prebublávajuceho kontrabasu v rukách  Johna Patitucciho, za klavírneho doprovodu  Danila Péreza, veľmi jemne nakypril pôdu pre hviezdu večera, Waynea Shortera. Ten sa svojim tenorsaxofónom decentne pridal ku kolegom, ktorých nakoniec veľmi opatrne, akoby kráčajúc po špičkách dopĺňal Brian Blade na bicích. Jemným hladením činelov paličkami udržiaval mysterióznu atmosféru kompozície. Patitucci uchopí slák, ponorí sa do sveta svojho nástroja a rytmickú štafetu prenechá Brianovi Bladeovi, v rukách ktorého postupne ožíva súprava bicích. K vedúcej melódii sa dostáva Pérezov klavír, ale to už Zero Gravity plynule prechádza do The Three Marias z albumu Atlantis (1985).

Po dvadsiatich minútach kapela šľape v plnej intenzite a spoľahlivo ako švajčiarske hodinky. Shorter medzitým stihol nepozorovane vymeniť tenorsaxofón za sopránku. Vďaka Pérezovi nastáva nečakaný, krátky, avšak výrazný melodický zlom, po ktorom kapela pridá na intenzite a Shorter sa prvý raz oddáva krátkej sólovej improvizácii. Teda aspoň jeho hra pôsobí ako improvizácia, napriek tomu, že hráči neustále nazerajú do nôt. Po koncerte mi John Patitucci prezradil, že deväťdesiat percent koncertu kapela na pódiu naozaj improvizovala. Špecialitou Shorterovej jazzovej extraligy je kolektívne improvizovanie, odlišné od typických  sólových jazzových improvizácií všetkých hráčov, ktorí sa podľa nejakého vzorca v sólach dokola striedajú.

O improvizácii niet pochýb ani v skladbe She Moved Through the Fair, inšpirovanej írskou ľudovou piesňou z albumu Alegria (2003). Chvíľu trvá, kým sa zo spleti zvukov komplikovanej pasáže začnú rysovať prvé náznaky melódie. Shorter sa spočiatku tvári veľmi vážne, no postupne sa uvoľňuje a na jeho tvári sa mihne nenápadný úsmev. Do skladby si dokonca v niekoľkých taktoch píska melódiu.  Bladeov brilantný, avšak zo začiatku veľmi umiernený doprovod, na tomto mieste konečne predvedie svoju doteraz zadržiavanú energiu.  Nečakané, silné údery do bicích ho dvíhajú zo stoličky a po dohratí skladby vyvolávajú potlesk nadšeného publika.

V  podobnom duchu odznela aj koncert uzatvárajúca skladba Prometheus Unbound, ktorú Pérez, podobne ako pred niekoľkými dňami na JazzFeste Yaron Herman, obohatil o vybrnkávanie na strunách klavíra. Tento prvok sa v posledných rokoch stáva bežnou súčasťou vystúpenia klaviristov. Navyše, ako vtipný bonus, zaznie krátka Pérezova imitácia bľačania ovce.  Časomiera poslednej skladby sa zastaví v sedemdesiatejpiatej minúte.

Standing ovations a nakoniec prídavok, ktorý od Shortera v jeho požehnanom veku mnohí ani nečakali. Shorter vybral kompozíciu Adventures Aboard the Golden Mean, ktorou sa hlási k “záhadnej prirodzenej proporcii, využívanej v umení a architektúre takými umelcami, akými boli Leonardo da Vinci, Debussy, Bartók a Beethoven”. Shorter o zlatom strede hovorí: “Nedá sa zachytiť napravo, naľavo, na Východe, Západe, či strede. Je to miesto, kam sa snažíme dostať pomocou slobodnej mysle a výberu. Myslím si, že nemá nič spoločné so všemohúcou silou ani ničím podobným, ale s tým, čo v nás niekde hlboko drieme.” Skladba vyznačujúca sa pulzujúcou rytmikou Briana Bladea dopĺňa melodický, rytmický motív Pérezovej ľavačky a nad tým všetkým étericky krúži Shorterova sopránka. Kapela ani v závere nepoľavila zo svojho vysokého nasadenia a štandardu.

Wayne Shorter Quartet

Wayne Shorter Quartet

Doteraz som spozoroval len u dvoch uznávaných saxofonistov, že sa na koncerte neprihovárajú publiku. Jan Garbarek a Wayne Shorter. Garbarek zvykne v závere predstaviť aspoň spoluhráčov. Shorter by asi považoval akékoľvek slová za zbytočné narušenie tajomna, do ktorého sa jeho čarovnou hudbou vnára zhypnotizované publikum.  To malo možnosť vychutnat si od začiatku až do konca jednoliaty, dokonale zohratý celok, hrajúci ťažko definovateľný hudobný útvar, balansujúci na tenkej hrane jazzu a komponovanej klasickej hudby.

Wayne Shorter predviedol brnenskému publiku spojenie histórie a súčasnosti jazzovej hudby. Každý, komu sa podarilo splynúť so svetom jeho kvarteta, bude tento hudobný zážitok ešte nejaký čas spracovávať.

Setlist:

1.Zero Gravity / 2.The Three Marias / 3.She Moved Through the Fair / 4.Prometheus Unbound /5.Adventures Aboard the Golden Mean

 

Related Posts

Leave a Reply

Your email address will not be published.

*