Nedávno sme našom portáli priniesli reportáž z akustického koncertu tria islandskej klaviristky Sunny Gunnlaugs v olomouckom Jazz Tibet Clube. Pred koncertom nám Sunna poskytla interview, v ktorom rozprávala o svojom najnovšom albume, svojich plánoch, procese komponovania, jazzových štandardoch ale aj o tom, akej podpory sa dostáva islandským hudobníkom od ich štedrého ostrovného štátu.

Vaše hudobné začiatky sa viažu k rodnému Islandu, z ktorého ste sa neskôr na istý čas presťahovali do USA. Ako sa postupne formoval Váš hudobný vkus?

V detstve som sa učila na hudobnej škole hrať na varhany rôzne štýly, od polky cez the Beatles až po Straussa. Do svojich osemnástich rokov som vlastne na klavíri ani nehrávala. Neskôr som študovala všeobecný jazzový klavír a po ukončení školy som sa venovala aj štúdiu kompozície. V ďalšej faze som zatúžila získať titul v jazze a tak som odcestovala do USA.

V Amerike ste strávili niekoľko rokov. Ako sa Vám podarilo absorbovať dve tak odlišné kultúry, akými sú islandská a americká? Nebili sa medzi sebou?

Na Islande sa všetky deti učia odmalička spievať islandské ľudové piesne. Ja som do svojej hudby z  islandského dedičstva prevzala melodiku. Melódie ma dokázali vždy veľmi osloviť. Neskôr, v New Yorku, som sa dostala aj k štúdiu harmónie. Moja hudobná tvorba bola v New Yorku  poznamená hektickosťou veľkomesta. Keď som sa potom vrátila naspäť na Island, moja hudba sa dosť ukľudnila. Bolo v nej viac priestoru, ktorý je veľmi príznačný pre prírodu a život na Islande. Nič Vám nebráni vo výhľade, všade môžete voľným okom dovidieť. Do mojej hudby dostala islandská melodickosť a akýsi prvok rozprávania a melanchólie.

Islandská hudobná scéna nie je v Európe až tak známa.Viete, ktorý islandský muzikant príde na myseľ cudzincovi ako prvý, keď počuje  slovo Island?

Björk?

Presne. V lete vystupovala na festivale aj v Čechách.

Bjork je veľmi slávna, je považovaná za všestrannú umelkyňu. Jej umenie nie je len o hudbe, ale je to show, kde používa špeciálne odevy, masky a tanec.

Hľadal som na internete nejaké informácie o islandskom jazze. Wikipedia uvádzala približne štyri islandské jazzové telesá. Názov žiadneho z nich mi nič nehovoril. Ani Vaša skupina tam uvedená nebola. Ako sa darí jazzu na Islande?  

Keďže Island je obklopený len morom, islandskí hudobníci sa snažia absorbovať vplyvy z celého sveta. Vzhliadame dosť k americkej hudbe, k New Yorku, sledujeme dianie vo svete. Nezáleží či ide o hudbu, alebo technológie, snažíme sa osvojiť si ich.

V jednom rozhovore ste hovorili o štátnej podpore, ktorá sa dostáva islandským hudobníkom. Pripadalo mi to ako scifi. Naozaj to tak funguje? Týka sa podpora len jazzu, napriek tomu, alebo práve preto, že je považovaný za menšinový žáner?

Podpora sa žánrovo nevymedzuje. Viete, proces dohadovania turné, vrátane organizácie cesty je dosť zložitý a preto hudobníci uvítajú akúkoľvek pomoc. Napríklad aj to, že im niekto pomôže uhradiť náklady na letenky, aby sa vôbec dostali z Islandu. Podpora však nie je automatická, musíte o ňu požiadať ešte pred cestou, vysvetliť, o aké turné ide, predložiť odhadovaný rozpočet a podobne.

Som teda zvedavý, keď sa pozriem na Wiki o rok, koľko nových islandských jazzových hudobníkov tam pribudne.

Na Islande je pomerne dosť jazzmanov, ale myslím si, že nikto sa neobťažuje zakladať im na Wikipedii novú stránku.

Všeobecne je rozšírený názor, že čím severnejšie, tým je život drsnejší. Posledné roky sa teší mimoriadnej obľube napríklad severská krimi literatúra, ale aj škandinávsky jazz. Island je však v tomto smere dosť neprebádané teritórium. Čím najviac ovplyvňuje islandská krajina tamojších umelcov?

Jednoznačne prírodou a jej nedoziernym priestorom, horami na horizonte. To vplýva snáď na všetkých umelcov. Dokonca máme aj svojich typických predstaviteľov krimi románov.

Jazz, to sú aj jazzové štandardy. Tým sa počas Vášho pobytu v USA určite nedalo vyhnúť. Máte ich bežne vo svojom repertoári?

Občas ano, hlavne keď hrávame menšie koncerty na Islande, alebo len tak, pre zábavu, v baroch. Z času na čas ich hráme aj pre korporácie, tie dobre platia. Kľudne by som nahrala aj album štandardov. Na mojom poslednom albume, Cielito Lindo hráme napríklad Gershwinovu Summertime, v našej vlastnej úprave.

Nedávno ste vydali album, duo s dánskym basklarinetistom Maartenom Ornsteinom. Písalo sa aj o Vašej spolupráci s Ornsteinom prostredníctvom Twitteru. Ako prebiehala?

Nebolo to úplne tak, ako to bolo prezentované. Cez Twitter sme nepracovali, len sme sa tam spoznali a dohadovali si stretnutia. Samotné skladanie a hranie sa konalo v reále. Koncertovali sme s našim programom v Belgicku a Holandsku. S ohlasom na koncerty sme boli veľmi spokojní. V porovnaní s mojou doterajšou tvorbou je tento projekt viac free, proces hľadania niečoho nového.

Aký je proces Vašej tvorby, prípadne aranžovania prevzatých skladieb?

Každý z nás niečo zloží, ja so Scottom (bubeník tria a manžel Sunny, pozn.red.) skladáme najviac.  Zvyčajne niekto z nás príde s melódiou, na ktorej potom všetci spoločne pracujeme. Je to proces diskutovania a skúšania správneho hudobného tvaru. Každý nástroj zohráva svoju funkciu. Niekedy má hlavnú melódiu kontrabas a my ostatní ho dopĺňame. Snažíme sa v triu dosiahnuť rovnocennosť všetkých nástrojov.

 Venujete sa stále aj učiteľským aktivitám?

Áno, učím rytmický klavír na jednej hudobnej škole na Islande. Na Islande je veľmi populárne učiť sa hrať na nejaký hudobný nástroj. Keď máte dieťa, dáte ho na nejaký hudobný nástroj a na nejaký šport. Hudba je dobrá aktivita, aj keď sa jej nebudete venovať profesionálne. Umožňuje človeku obohatiť svoj život. Ako som už spomínala, tieto aktivity sú u nás štátom podporované.

Čo teda s podporou štátu, alebo bez nej, plánujete na najbližšie obdobie?

Nedávno som zložila hudbu pre islandský film Reykjavík. Chystám sa zahrať ju naživo deň pred filmovou premiérou. Na nahrávke som svoje trio rozšírila trúbkou na kvartet. Plány na ďalšie obdobie? Tešiť sa zo života. Mám dve deti, takže nie je ľahké často cestovať, hoci priznávam, že cestujem rada.

Na záver, vaše tri obľúbené albumy?

Staršie albumy You’re Gona Hear From Me od Billa Evansa alebo Prism od Keitha Jarreta a jeho európskeho kvarteta, prípadne čokoľvek z tvorby švédskeho klaviristu Bobo Stensona.

Ďakujeme za rozhovor.

Related Posts

Leave a Reply

Your email address will not be published.

*