Koncert Cassandry Wilson, Struny Podzimu, Praha 18.11.2015, Lucerna
Záverečný koncert 20. ročníka festivalu Struny podzimu patril jednej z najuznávanejších speváčok súčasnosti, dvojnásobnej držiteľke Grammy Awards, Američanke Cassandre Wilson. Cassandra Wilson za svoju doterajšiu mimoriadne produktívnu kariéru vydala dvadsaťštyri albumov (vrátane kompilácií). Ten najnovší, tohtoročný Coming Forth By Day, prišla predstaviť aj pražskému publiku do veľkéj sály Lucerny.
Dva týždne pred pražským koncertom sa tejto výnimočnej umelkyni podarilo vypredať viedenský Konzerthaus s kapacitou takmer dvetisíc miest. Zaplnená veľká sála Lucerny potvrdila dobrý odhad usporiadateľov a silný potenciál vyhecovať hudobníkov k maximálnemu výkonu. Namiesto veľkolepého nástupu však nastalo hneď v prvej skladbe, The Way You Look Tonight, malé faux pas, keď zlyhalo ozvučenie a publikum sa v úvodných minútach muselo uspokojiť so zvukom z pódiových odposluchov. Zamatový hlas Cassandry Wilson tak dostal neplánovane ešte tajomnejší nádych. Cassandra, očividne trochu v rozpakoch, to však ustála a po “naskočení” ozvučenia plynule pokračovala. Od minuloročného koncertu v Bratislave speváčka výrazne obmenila svoj tím. Absenciu geniálneho hráča na ústnu harmoniku, Grégoira Mareta, nahradil hráč na saxofón, basklarinet a flautu, Robby Marshall. V pražskej zostave nefiguroval ani žiadny gitarista, kapelu však doplnil huslista Charlie Burnham. Dlhoročným basistom v Cassandrinej kapele je Lonnie Plaxico, ktorý z praktických logistických dôvodov pred akustickým kontrabasom preferuje na turné elektrický kontrabas, ktorý si prinesol aj do Prahy . Plaxico je už roky overeným inventárom skupiny Cassandry Wilson. Účinkoval na jej ôsmich albumoch, vrátane debutového. Bicie obsluhoval Davide Direnzo, za koncertné krídlo, Fender Rhodes piano a v jednej skladbe aj za harmónium zasadol Jon Cowherd.
Nosným prvkom celého večera bol album Coming Forth By Day, ktorým Cassandra vzdala poctu jednej z najsvojráznejších legiend vokálneho jazzu – Billie Holiday. Pôsobivé aranžmány štúdiovej nahrávky však nie je ľahké preniesť na pódium v takej komornej zostave, aká sa zišla v Lucerne. Takmer nemožné v prípade, že si kapela nechce pomôcť podkladmi z half-playbacku. Keďže odzneli všetky skladby z Coming Forth By Day, ktoré mám dostatočne napočúvané, podvedome som porovnával nahrávku s jej živým prevedením. Napriek skromnejším aranžmánom a dosť problematickej akustike gigantickej sály však dokázala Cassandra Wilson počas celého koncertu svojou charizmou a citlivým frázovaním udržať intimitu a napätie, ktorým je albumu priam presiaknutý. Takto som to vnímal z piateho radu a je dosť pravdepodobné, že intenzita vnímania napätia sa v sále menila s narastajúcou vzdialenosťou od pódia.
Väčšina skladieb albumu sa nesie v pozvoľnom tempe, ktoré bolo potrebné preniesť aj na pódium veľmi sofistikovane, ak chcela kapela udržať pozornosť publika od prvej až po poslednú skladbu. Hoci na absenciu famóznych sól harmoniky neprítomného Grégoira Mareta som si chvíľu zvykal, mladý saxofonista Robby Marshall sa prejavil ako veľmi skúsený inštrumentalista. Jeho precítené basklarinetové sóla a duety dokonale ladiace so speváčkinou farbou hlasu či Cowherdovým klavírom patrili k tomu najlepšiemu, čo večer v Lucerne zaznelo. Po koncerte mi Robby Marshall vysvetľoval alchýmiu svojej hry na basklarinet v skupine Cassandry Wilson. Tajomstvo úspechu spočíva v tom, že s každým tónom basklarinetu musí zaobchádzať obzvlášt citlivo, keďže rozsah nástroja splýva s rozsahom Cassandrinho hlasu. Robby predviedol aj u publika obľúbenú exhibíciu v podobe hry na dva saxofóny naraz. Na rozdiel od Marshallovej strhujúcej hry, husľové sóla Charlieho Burnhama i napriek jeho všemožnej snahe a evidentne plnému nasadeniu, nezapadli vždy ideálne do kompaktnej hry kapely. Chvíľami som mal pocit, ako keby niečo neladilo.
Rozoberať do detailu dokonalosť hlasového prejavu Cassandry Wilson by bolo zrejme nosením dreva do lesa. Ako sa hovorí, dobré sa chváli samo. Výnimočnosť jej kontraaltu, citlivé frázovanie, zdržanlivé napätie dokonca i sotva počuteľnom pianissime, k tomu kultivovaná komunikácia s publikom, proste dokonalosť v priamom prenose. Ťažko jednoznačne povedať, ktorá skladba mala u publika najväčšiu odozvu. U mňa zvíťazila melancholická Last Song (For Lester) s nádhernou basklarinetovou sólovou predohrou. Všetky ostatné skladby z playlistu by sa v pomyselnom rebríčku nacházali vo veľmi tesnom poradí za ňou. Hovoriť o dokonalej chémii medzi muzikantami môže vyznieť ako klišé, dovolím si teda aspoň stručne ohodnotiť zohratosť a komunikáciu kapely na výbornú. Veľká poklona patrí aj bubeníkovi, ktorý sa nesnažil ohúriť žiadnymi machovskými sólami, či klaviristovi, ktorého prsty sa chvíľami sotva dotýkali kláves, a napriek tomu šírili naokolo sotva počuteľné tóny. Presne taká bola aj rozlúčková I’ll Be Seeing You. Iste som v ten nezabudnuteľný večer nebol sám, kto po odchode Cassandry Wilson z pódia zostal dúfať, že ju ešte niekedy v budúcnosti uvidí.
Setlist: 1.The Way You Look Tonight 2.Don’t Explain 3.What a Little Moonlight Can do 4.Crazy He Calls Me 5.You Got To My Head 6.All Of Me 7.Good Morning Heartache 8.These Foolish Things 9.Last Song (For Lester) 10.Billie’s Blues 11.I’ll Be Seeing You