Rozhovor s Kurtom Ellingom, Brno, 3.11.2015

Americký spevák Kurt Elling (48) sa ako syn dirigenta kostolného orchestra venoval v detstve kasickej hudbe a zborovému spevu. Štúdium filozofie a náboženstva opustil tesne pred záverečnou skúškou, aby sa mohol plne venovať jazzu. Elling sa so svojim hlasom s rozsahom štyroch oktáv už niekoľko rokov radí medzi najlepších svetových spevákov. Za posledných štrnásť rokov bol vo svojej kategórii každoročným víťazom hlasovania kritikov časopisu DownBeat. Každý z jeho doterajších desiatich albumov bol nominovaný na cenu Grammy.  V roku 2013 koncertoval Kurt Elling s B-Side Bandom a Vojtěchom Dykom aj Čechách, kam sa vrátil 3. novembra 2015 v rámci turné Passion World. Jeho vystúpenie na dvojkoncerte s Annou Mariou Jopek sa stalo hlavným ťahákom festivalu Moravia Music Fest. Pred koncertom nám poskytol rozhovor, v ktorom rozprával o svojich hudobných vzoroch, inšpirácii pre svoje texty, umení vokalízy a nových projektoch.

Vitajte opäť v Brne. Pred dvoma rokmi ste tu koncertovali s B-Side Bandom. Ako si na túto spoluprácu spomínate?

Boli to krásne časy, poriadne sme si to užili. Bigband s Vojtom šľapal naplno, našiel som si v orchestri veľa priateľov.

Dnes vystúpite so svojim kvintetom, zaspievate si aj duet s Annou Mariou Jopek. Jednu z jej skladieb máte dokonca aj ako bonus track na iTunes verzii Vášho najnovšieho albumu Passion World. Už ste s Annou Mariou niekedy spolu spievali?

Zatiaľ som nemal tú príležitosť, len dnes na zvukovej skúške.

Váš album, Passion World je pestrá zmes skladieb inšpirovaných hudbou rôznych krajín. Čo všetko sa skrýva za názvom Passion?

Svet je plný záhad, lásky, sklamaní aj radosti. Hudba jednotlivých krajín tieto vášne rôzne vyjadruje, snaží sa ich zo seba dostať von. Svet je vášnivý a zároveň je plný vášní.

Takmer každú skladbu Vám na novom albume aranžoval iný aranžér. Dokázali ste s každým aranžérom ľahko zladiť Vaše vlastné predstavy?

Zvyčajne mávam svoju vlastnú predstavu o tom, čo chcem k ľuďom odkomunikovať a snažím sa to vysvetliť aj aranžérom. Dohodneme sa spoločne na tempe, na tónine. Niekedy pracujeme spoločne, inokedy mi predložia oni svoj návrh, ktorý potom spolu dolaďujeme. Mám to šťastie, že som obklopený úžasnými, kreatívnymi ľudmi.

K niektorým skladbám na albume ste napísali aj text. Vydali ste aj knihu Vašich textov (Lyrics, pozn.red). Čo býva hlavným zdrojom inšpirácie Vašich textov?

Samotná inšpirácia môže byť niekedy veľkou neznámou, niekedy to môže byť poézia,  dakedy sa odvíjajú moje texty od útržkov snov, alebo sú o mojej dcére či manželke. Môžu odrážať rovnako predstavy, ako aj moje skutočné zážitky. Stáva sa bežne, že ich píšem na už existujúcu hudbu. Vtedy môže byť vodítkom pôvodný názov skladby alebo história jej vzniku. V takom prípade možem textom rozvíjať pôvodnu myšlienku autora hudby.

Už dvadsať rokov vraj bežne hrávate ročne približne dvesto koncertov. Kde Vám vzniká nejaký časový priestor na písanie textov?

Niekedy proste máte vnútornú potrebu dokončiť text, inokedy to za Vás spraví termín (deadline). Nemám vyhradenú žiadnu hodinu denne na písanie. Proste si uchmatnem čas sám pre seba a píšem.

Prejdime od textov k hudbe. Ste považovaný za majstra vokalízy. Tá je postavená na improvizovanom spievaní textov, na rozdiel od scatu, ktorý konkrétne slová nepoužíva. Ako konkrétne pristupujete k vokalíze Vy? Je tá Vaša niečím špecifická?

Pravá vokalíza nastáva vtedy, ak vezmete existujúce inštrumentálne sólo, prepíšete ho do nôt a naučíte sa ho spievať. Na to sólo, napríklad od Charlieho Parkera alebo Dextera Gordona, potom spievate nejaký konkrétny text.  Takže v skutočnosto až tak neimprovizujete, skôr len parafrázujete. Je to teda viac-menej skomponovaná melódia s textom. Stávajú sa však aj situácie, keď vezmem text a naň voľne spievam melódiu.  Alebo situácie, keď improvizujem zároveň text aj melódiu.

V ranej mladosti ste sa venovali zborovému spevu, technika ktorého je odlišná od techniky jazzového spevu. Ako sa Váša hlasová techika časom vyvíjala?

V jazze musíte objaviť alebo sa naučiť techniku spievania na mikrofón. Veľa vecí však aj po prechode od zboru k jazzu zostáva rovnakých – napríklad spôsob dýchania, intonácia, artikulácia. Inú techniku spevu musíte používať ak spievate so zborom, inu ak spievate s veľkým orchestrom.

Kurt Elling Interview

Aký zásadný rozdiel vnímate v miere slobody hudobného vyjadrenia ako spevák klasickej hudby a jazzový spevák?

V podstete ide o rovnakú metódu akú používa saxofonista či trúbkár. Snažíte sa zistiť čo ponúka hudobná teória, čo do hudby, či konkrétneho akordu patrí a čo nie. Možete sa to naučiť štúdiom na konzervatóriu, alebo na to prídete časom vlastným sluchom. Základným pravidlom však je, aby Váš hlas znel dobre. Publikum to dokáže rozoznať ihneď. Takže áno, jazz ponúka oveľa väčší priestor, voľnosť, avšak zároveň poskytuje aj viac priestoru pre chyby. Venujem sa jazzovému spevu viac než dvadsať rokov, aj ja som sa učil na chybách.

Za dvadsať rokov sa dá veľa naučiť. Ako sa spätne pozeráte na svoje začiatky? Aký pokrok ste spravili od Vášho prvého albumu?

Viem o hudbe oveľa viac, viem si lepšie vyberať. Nie som už taký naivný, ako som býval dakedy. Môj hlas má oveľa lepšiu rezonanciu ako v začiatkoch.

V čom spočívala Vaša naivita?

Každý je v začiatkoch naivný a príliš idealistický, s príliš otvorenými očami. Hoci aj naďalej som idealistický, som zároveň realistický. Myslím si tiež, že s pribúdajucimi rokmi si pripadám byť hlasovo viac sám sebou.

Nestrácate postupným dozrievaním ilúzie o rozšírení jazzu ako masového žánru?  Zostane podľa Vás jazz aj nadaľej menšinovým žánrom?

Popularita vo veľkej miere nezáleží od žánru ale od konkrétneho umelca. To, či umelca publikum akceptuje, sa odvíja od jeho energie, novátorstva a duše, ktorú umelec buď má, alebo nemá, od toho či má publiku čo ponúknuť. Je to zložité, pretože mnohé premenné nie sú v mojich rukách, ani pokiaľ ide o moju vlastnú kariéru.  Nieto ešte ak hovoríme o žánri ako takom. V hudbe sa preslávilo veľa štýlovo odlišných umelcov. Ja osobne dúfam, že jazz prežije, aspoň niektoré jeho formy. Pretože som presvedčený, že sa v ňom budú vždy objavovať talentovaní, intelektuálne zdatní jedinci s veľkým zápalom pre hudbu. Umelci, ktorí budú chcieť improviozať, budú milovať históriu hudby a budú chcieť byť jej súčasťou. Ak bude toto všetko existovať, bude existovať aj jazz.

Koho zo súčasných hudobníkov považujete za výnimočného inovátora?

Brad Mehldau robí úžasnú hudbu, Branford Marsalis vydáva neustále fantastické nové albumy, Jade Walters, ktorá veľa koncertuje po východných krajinách, Becca Stevens nahráva pozoruhodné albumy. Zoznam by bol veľmi dlhý.

Čo sa týka spevákov, všetky zdroje uvázajú ako vaše vzory Marka Murphyho alebo Jona Hendricksa. Nespomínajú napríklad Al Jarreaua, ktorý je dodnes považovaný za jedného z najlepších spevákov. Mal na Vás v mladosti nejaký významný vplyv?

Al Jarreau je fantastický umelec. Veľmi ma ovplyvnil, hoci to zdroje asi často neuvádzajú. Množstvo radosti a energie, ktoré na svojich koncertoch Al rozdáva je neopísateľné . Je veľkým skladateľom a improvizátorom. Vždy bol ku mne veľmi láskavý. Dokáže poblázniť každého v publiku, svojou dušou objať obecenstvo. Toto všetko sa od neho môže učiť veľa jazzmanov. V jazze nejde len o to, čo jazz ako taký hudobne ponúka poslucháčom, ale aj o to, ako je publiku podávaný. Al je veľkým prezentátorom krásnej hudby.

V posledných rokoch ste považovaný za najlepšieho jazzového speváka na svete. Niekto by mohol namietať, že najlepším spevákom je Bobby McFerrin. Samozrejme, McFerrin sa nedá jednoznačne zaradiť do kategórie jazzových spevákov, on je kategória sama o sebe. Akékoľvek porovnávania by mohli byť zavádzajúce.

Bobby je úžasný. Obdivujem jeho celoživotné hľadanie krásna a jeho zdieľania s ostatnými. Samozrejme, je fantastickým improvizátorom, a ako je známe, improvizácia je základnou črtou jazzu. Je to pečiatka, ktorá odlišuje jazz od všetkých ostatných žánrov. Bobbyho umenie je postavené na improvizácii. Jeho improvizované plochy sú veľmi vzdialené čomukoľvek, čo budem ja dakedy schopný zaspievať. Či už ich zložím ja alebo nie. Považujem sa za dobrého, univerzálneho hudobníka.  Viem scatovať, spievať vokalízu, vyrozprávať príbeh, baladu, mám dosť široký záber. Bobby McFerrin ma však kedykoľvek zdolá v scate, Al Jarreau zas dokáže ohúriť dav tak, ako sa mne nikdy v živote nepodarí. Jon Hendricks zaspieva úžasné be-bopové kúsky, či napíše texty s neskutočnou hĺbkou a lingvistickou virtuozitou, na takej úrovni, akú ja nikdy nemám šancu dosiahnuť. Viem presne, v čom spočíva sila individuality týchto veľkých spevákov. Ja sa snažím byť najlepšou verziou jazzového speváka, akou dokážem byť. Každú svoju schopnosť sa snažím rozvinúť tak, ako je v mojich silách, a pritom znieť tak, aby som to bol ja. Ľudia však majú svoj vlastný názor, a tak to má byť. Všetci speváci sme ako jedna rodina, mám ich všetkých veľmi rád. Bolo by veľmi nudé, keby sme boli všetci rovnakí (smiech).

Aké máte plány na najbližšie obdobie? Ste vraj spoluaturom rozhlasovej hry pre BBC, ktorá by mala byť dokončená na jar 2016. Ako ste s ňou ďaleko? Je to Váš najhorúcejší aktuálny projekt?

V decembri sa chystám nahrať album s Branfordom Marsalisom. Takže si musím naštudovať veľa novej hudby. Potom prídu vianočné sviatky, ktoré chcem stráviť s rodinou.  Po nich hráme na festivale v Taliansku a až potom uvidím ako ďaleko sme na tom s novou hrou.

Nedávno ste ohľadom na adresu albumu Passion World povedali, že ste ním zďaleka nepokryli hudbu všetkých krajín, ktoré by ste radi pokryli.

Presne tak, vôbec sme nerobili hudbu Turecka alebo Blízkeho východu. Určite sa ďalšie roky nechystám nudiť.

Ďakujeme za rozhovor.

Related Posts

Leave a Reply

Your email address will not be published.

*