Erik Truffaz (nar.1960) je renomovaný trúbkár, švajčiar žijúci vo Francúzsku. Jeho hudba Vás svojou magickou atmosférou vtiahne ihneď po prvých tónoch do sveta pozoruhodných farieb a zvukov. V predstavách vidíte farby, aké by dokázali na plátno namiešať len tí najlepší francúzski maliari. Keď Truffaz na pódiu privrie oči, túžite byť v jeho svete a snívať s ním. Krátko pred svojim olomouckým koncertom v klube Jazz Tibet nám poskytol krátke interview, v ktorom nám prezradil aj to, na čo myslí keď sa s privretými očami tajomne usmieva a oddáva tónom svojich kompozícií.    

 Vaše aktuálne turné je zároveň propagáciou nového albumu – Doni Doni. V akom štádiu je jeho  nahrávanie? Bude sa niečím líšiť od Vašich predchádzajucich albumov?

Album je už hotový. Od predcházajucich sa líši predovšetkým tým, že máme nového bubeníka, Arthura Hnateka, ktorý hráva s Tigranom Hamasyanom. Taktiež sme vlani hrali show s juhoafrickým tanečníkmi (súbor Vuyani, pozn.red.) a dve skladby z tohto projektu sa nachádzajú aj na novom albume. Pozvali sme na nahrávanie aj speváčku Rokiu Traoré z Mali, ako aj francúzskeho rappera Oxma Puccina, ktorý už  vminulosti účinkoval na našom DVD.

Bol prínos nového bubeníka pre album niečim výnimočný?

Nový bubeník predstavuje novú energiu.

Francúzsko je veľmi multikulturálna krajina. Ako ste rôzne kultúry a hudobné štýly absorbovali do svojej hudby?

V období nahrávania prvého albumu pre Blue Note sme s Marcellom (Guilianim, pozn.red.) hrali spolu v rockovej skupine. Marcello mal súbežne drum’n bass kapelu, takže sme to dosť miešali. Povedali sme si, že skúsime akustickú verziu tejto našej doterajšej hudby a tak sme vydali album u vydavateľstva Blue Note – The Dawn.

V mladosti Vás ovplynili také skupiny ako Led Zeppelin, Deep Purple. Ako konkrétne sa preniesla do Vašej tvorby preniesla inšpirácia ich hudbou?

V začiatkoch je každá skupina do istej miery ovplyvnená populárnou hudbou. Vždy som počúval, a aj dnes počúvam, napríklad Neila Younga, CSNY alebo Pink Floyd, pretože moja mladosť sa odohrávala práve v období existencie týchto skupín. Veď viete ako to je, najsilnejšie zážitky a vnemy prežívate, keď ste mladý. Celý život očakávam nejakú senzáciu, niečo mimoriadne. Keď som dakedy počúval prvý raz Led Zeppelin, bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok.

V jednom rozhovore ste povedali, že máte radi miesta, ktoré pôsobia sparťansky – hory, púšte, japonskú architektúru. Ako ste to mysleli? Cítite sa najlepšie sám, v lone majestnátnej prírody?

Narodil som sa na vidieku. Odmalička som sa vždy rád prechádzal v prírode, milujem ticho a priestor. Bežne som aj pol roka som na cestách, o to radšej sa vraciam domov. Aj moje hranie vnímam ako kontakt s veľkým priestorom. Niečo podobné môžete vidieť napríklad u nórskeho saxofónistu Jana Garbareka, v ktorého hudbe sa odráža drsná krajina, v ktorej žije. Bol som tam, viem o čom hovorím.

Aj ste sa s Garbarekom stretli?

Nie, ale raz som mu písal.

Odpovedal Vám? Na koncertoch nepôsobí veľmi komunikatívne, komunikuje s publikom takmer výlučne  hudbou. Veľa toho na koncertoch nepovie. Po poslednej skladbe poďakuje, a to je všetko.

Áno, odpísal mi. Možno je len veľmi plachý. Poznám sa s niekoľkými nórskymi hudobníkmi, napríklad s Buggem Wesseltoftom, ktorý máhudobné nakladateľstvo Jazzland Recordings. Bugge je pravým opakom, je veľmi komunikatívny. Je to vyslovene o povahe toho ktorého človeka.

Na pódiu mávate dlho privreté oči, aj keď práve nehráte. Nechávate sa unášať svetom nejakých vizuálnych predstáv?  

Ale kdeže, ani náhodou (úsmev). Plne sa sústredím na hudbu, kapelu, zvuk. Dobrý zvuk je pre kapelu veľmi dôležitý.

 Na niektorých Vašich nahrávkach účinkujú rozni exotickí speváci, vrátane arabských. Pre arabskú hudbu je charakteristické aj používanie štvrťtónov. Nemali ste niekedy nutkanie hrať na trúbke, na akej hrá Ibrahim Maalouf? Má štyri piesty a práve ten štvrtý sa používa na hranie štvrťtónov.

Nie, to nie je môj štýl. Ibrahim má svoj vlastný štýl, ja mám svoj. Poznáme sa osobne. Viem, že Ibrahim bol dakedy vo svojich začiatkoch ovplyvnený mojou hudbou. Je pôvodne z Libanonu, má arabskú kultúru v sebe. Je dobre ak viete odkiaľ pocházate a máte to stále v sebe, pomáha Vám to neskôr rozvíjať sa.

Podľa hudobných kritikov sa Vaša tvorba radí do viacerých žánrov – nu-jazzu, acid jazzu, post bopu. Kam ju radíte Vy sám? Viem, že hudobníci toto škatuľovanie nemajú veľmi radi, ale predsa, skúste.

Zvykneme o sebe hovoriť, že hráme pop jazz. Nehráme žiany hard bop, naša rytmika je založená na niečom úplne inom. Sme veľmi ovplyvnení skupinami, ktoré som už spomínal.

Nový album je hotový, teraz robíte promo turné, ču príde ďalej?

Chystám sa nahrať tri albumy, niečo ako moje Randevous. Jeden bude s Marcellom a sa bude pohybovať žánrovo niekde medzi mladou hudbou a jazzom. Ďalší s akordeonistom Richardom Gallianom a jeden pravdepodobne so Sly Johnsonom.

Mnohí hudobníci sa skôr či neskôr dostanú do štádia, keď chcú nahrať hudbu s veľkým orchestrom. Či je to Sting, Ion Anderson, Avishai Cohen a mnohí ďalší. Máte podobné ambície?

Symfonický orchester je veľmi drahý. Pre symfonický orchester som však už hudbu zložil, a minulý rok som skomponoval aj hudbu pre dva klavíre a trúbku.

Stáva sa Vám, že, napriek tomu, že Vás mnohí považujú za jazzového hudobníka, naopak, jazzmani Vašu hudbu neuznávaju ako jazzovú?

Nemám s tým žiadny problém. WDR Orchester zaranžoval jednu moju skladbu, v ktorej som hral na koncerte sólo a všetko fungovalo bez problémov. Ako som spomínal, nepovažujem sa za jazzového muzikanta, ani jazz ako taký neviem hrať. Nie je to moja hudba.

A možno práve to je dôvod, prečo Vašu hudbu maju radi nielen priaznivci jazzu. Ďakujeme za rozhovor.

Podobné články

Napište komentář

E-mail nebude publikován

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..