new-mike-fletcher-cbsocentre-close-up-002-jazzcameraAnglický skladateľ a multiinštrumentalista Mike Fletcher sa v lokálnom aj medzinárodnom merítku pohybuje v dimenziách jazzu a improvizovanej hudby.Cieľom jeho snaženia je dosiahnutie rovnováhy medzi komponovanou hudbou a improvizáciou. Podľa jeho slov ide o hudbu s voľnou, experimentálnou atmosférou  a zároveň spontánnou lyrikou. Ako hlavný altsaxofonista absolvoval európske turné s European Jazz Orchestra, vystupuje s rôznorodými projektami, od tria až po dvanásťčlenný orchester.V 2014/2015 hral v desiatich európskych koncertných sálach so svoijm triom ako súčasť program ECHO Rising Star. Jeho pripravované októbrové turné v Českej republike bolo dôvodom na krátky rozhovor.

Onedlho začne Vaše turné v Európe, vrátane Čiech a Slovenska. Poviete nám niečo o triu, s ktorým budete v Európe koncertovať?

Pochádzam z Birminghamu, kde je veľmi kvalitná jazzová škola, ktorú som absolvoval pred desiatimi rokmi. Po škole som zostal v Birminghame a stretával sa s mnohými ľudmi z oblasti hudby. Poznáte to, občas natrafíte na niekoho, o kom hneď viete, že by Vám to s ním v kapele fungovalo. Tak som sa zoznámil s bubeníkom Tymekom (Tymoteusz Jozwiak, pozn.redakcie).  Jeho štýl sa vyznačuje perfektným zmyslom pre presnosť a  časovanie. Kontrabasistu Olieho Bricea som poznal ešte dávno predtým, ako sme spolu začali hrať. Padli sme si do oka keď som ho videl hrať s poľským saxofonistom Mikolajom Trzaskom, ktorý v tom čase hral s Markom Sandersom, úžasným free jazzovým bubeníkom. S Oliem som následne strávil veľa času debatami o hudbe, až sme sa zhodli na tom, že máme veľa spoločného. Naše  debaty vyústili do toho, že sme si jedného dňa prenajali apartmán, v ktorom sme si chceli spolu zahrať. Odvtedy spolu hráme. Hoci sme spolu len niekoľko rokov, niekedy mám pocit, ako keby sme hrali  oveľa dlhšie.

Na Vašej webovej stránke hovoríte, že hráte výlučne improvizovanú hudbu, charakteristickú spontánnou lyrikou  a dobrodružným duchom. Ako zvyknete udržiavať pomer medzi improvizáciami a pevnou štruktúrou skladby? A aký vplyv má na ňu atmosféra koncertu, alebo Vaša momentálna nálada?

Na jazze mám rád zdieľanie spoločného jazyka medzi hudobníkmi. Napríklad môže nastať situácia, že na šnúre v Českej republike budeme mať jam session s českým hudobníkmi. Aj keby nevedeli po anglicky, akonáhle by sme spustili nejaký kus od Milesa Davisa, napriek rečovej bariére by bolo hneď každému jasné, ako sa chytiť. Pretože zdieľame spoločné princípy a poznáme históriu jazzu. S triom nikdy nevieme presne do detailu, ktoré noty budeme večer hrať. Často sa stáva, že sa pristihneme, ako hráme výhradne improvizovanú hudbu. Žiadne spoločne známe melódie. Ale napríklad akonáhle zahrám niečo, čo Oliemu pripomenie štandard My Funny Valentine, ihneď sa chytí a hrá My Funny Valentine. Snažím sa nepoužívať pre našu hudbu nálepku free jazz, pretože slovo free jazz mi evokuje zákaz hrať akúkoľvek známu skladbu. Skôr počas hrania na koncerte hľadáme nejakú spoločnú cestu, ktorou môže byť aj improvizácia. Ten proces môžme s kľudne nazvať hudobnou negociáciou. Prirovnal by som to k tomu, keď idete po práci s kolegami do baru a nedohodnete sa vopred na téme, ktorú budete preberať. Akonáhle začnete nejakú debatu, konverzácia speje k nejakej téme. Takže naša hudba sa pohybuje niekde medzi free a konvenčnou hudbou.

Spomenuli sme štandardy. Je bežné že členovia kapely vedia hrať tie isté štandardy, znalosť ktorých môže potencionálne zlepšiť komunikáciu v skupine? Štandardov môže byť kľudne aj sto, či dvesto. Zrejme nebude ľahké sa ich naučiť hrať všetky.

Ja by som nerobil žiadny zoznam štandardov, ktorým budem mávať pred očami tomu, kto chce s nami hrať. Nemôžem sa nikomu vyhrážať, že ak tieto štandardy nepozná, nemôže s nami hrať.  Vo svojich ďalších projektoch hráme veľa hudby, ktorá je presne napísaná v notách. Štandardy nám poskytujú nejaké spoločné vedomosti. Mohol by som na to použiť nejaké prirovnanie. Kamkoľvek na svete idete, môžete sa s ľudmi baviť o niektorých rovnakých témach, napríklad o politike, či športe. Napriek tomu, že sú to spoločné témy, nie každý musí mať na ne rovnaký názor. V tejto súvislosti vnímam význam štandardov pre jazz.  Je to bežný základ, z kto rého môžete odvíjať svoje vlastné nápady, vlastnú hudobnú výpoveď. Keď napríklad počujete Cheta Bakera hrať My Funny Vallentine, tá skladba bude veľmi vzdialená verzii od Milesa Davisa, Keitha Jarreta alebo mojej verzii. Keďže všetci poznáme pôvodnú, originálnu verziu, môžeme rozdiely medzi jednotlivými verziami porovánávať. Práve vďaka porovnávaniu rôznych interpretácií môžeme pochopiť jazyk toho ktorého umelca. Keď napríklad začnem hrať melódiu, ktorú Olie nepozná, neprestane zrazu hrať, ale prispôsobí sa mojej melódii, improvizuje. Takže vzájomná súhra môže byť ovplyvnená nielen znalosťami rovnakých štandardov, ale aj schopnosťou improvizácie. Pri improvizácii je veľmi dôležité mať dobrý sluch, aby sa vedel muzikant chopiť materiálu, ktorý práve počuje.

Vy osobne hráte okrem saxofónu aj na flaute. Budeme počuť oba nástroje aj na českom turné?

Samozrejme, možno si prinesiem aj bulharský nástroj kaval a trochu budem experimentovať.

Flauta nie je v jazzovom svete zrovna typickým nástrojom. Videl som síce už zopár jazzmanov hrať na flautu, ale zďaleka ich nie je toľko, ako saxofonistov.

S hudobným nástrojom musíte vedieť veľmi dobre narábať na to, aby znel presne tak ako potrebujete. Na môj vkus až príliš veľa jazzových flaustistov znie veľmi klasicky. Mojim obľúbeným jazzovým flautistom je Roland Kirk. Keď hrá Roland na flautu, nikdy to neznie ako flauta. A to je na ňom zaujímavé, jeho jedinečnosť.

MF_solo_flute_MIDDLEPonúka flauta oveľa limitovanejšie zvukové možnosti ako saxofón?

Jedoznačne áno. Variabilita zvuku saxofónu a flauty je neporovnateľná. Variabilita hubice, ligatúr a plátkov saxofónu je neuveriteľná. S flautou nemáte ani zďaleka take možnosti meniť zvuk zmenou jednotlivých častí flauty. Roland Kirk však dokáže robiť aj s flautou zázraky. Rozpráva do nej, vydáva rôzne zvuky a podobne (alebo hrá na flaute nosom, pozn. redakcie).

Hovorili sme už o komunikácii medzi členmi kapely. Pokiaľ však ide o komunikáciu s obecenstvom, stáva sa, že podľa jeho reakcií prispôsobujete za chodu aj vašu hudbu? Stáva sa Vám, že máte pocit, ako by sa vo Vašej hudbe poslucháči úplne strácali? Ako v takých situáciách reagujete?

Počas koncertu môžu nastať rôzne situácie. Ak spozorujeme, že ľudia sa nesústredia alebo ich hudba neoslovila, snažíme sa nájsť nejaký referenčný bod. Keď vidím, že pri náročnejších častiach skladby sa obecenstvo stráca, snažím sa mu predviesť niečo jednoduchšie. Niekedy zvyknem byť aj dosť provokatívny. Ak sa ľudia nesústredia na hudbu ale príliš debatujú, snažím sa nájsť nejaký spôsob ako ich pozornosť upútať.

Po prečítaní rozhovoru s Vami, si budú môcť potencionálni návštevníci Vašich koncertov spraviť predstavu o tom, čo môžu na koncerte očakávať. Je viacmenej jasné, že to nebude žiadny neworleanský jazz. Vraveli ste, že v Českej republike ste zatiaľ nehrali. Budete mať koncerty v trinástich kluboch. Aké sú Vaše očakávania?

Veľmi sa na turné tešíme. Ja osobne som v Čechách ešte nebol. Bol som v Rakúsku, prechádzal som aj cez Slovensko. Stretol som sa však s českým saxofoistom Michalom Wroblewskim. Je to úžasný človek a muzikant. Predpokladám teda, že každý, kto má rád jeho, bude mať rád aj nás (smiech). Rátame s tým, že budeme hrať niečo, na čo ľudia možno nie sú veľmi zvyknutí. Bude teda pre nás výzvou podať našu hudbu českému publiku. Možno budeme mať možnosť spoznať aj pražskú klubovú scénu. Jazz má vraj v Prahe veľkú tradíciu.

 Časť úspechu na turné bude určite závisieť aj od Vašej schopnosti komunikovať s publikom.  

Verím, že si nejakú cestu k sebe nájdeme.

Veľa šťastia, ďakujem za rozhovor. 

Termíny českého a slovenského turné

Mike Fletcher – sax & flauta; Olie Brice – kontrabas; Tymoteusz Jozwiak – bicie

Related Posts

Leave a Reply

Your email address will not be published.

*