Praha, The Loop Jazz Club, 8.7.2015. 

Christian McBride (nar.1972) je najčastejšie nahrávajucim basistom svojej generácie. Stal sa ním vďaka tvrdej práci a svojej hudobnej univerzálnosti. Po jeho minuloročnom pražskom vystúpení na Bohemia Jazz Feste mali jazzoví fajnšmekri opäť šancu vidieť tohto vyhľadávaného hudobníka v Prahe. Koncert tria McBridea sa tentokrát konal v The Loop Jazz Clube, v rámci festivalu Prague Proms. The Loop Jazz Club na nábreží Vltavy bol ideálnym priestorom na akustický jazz, ktorý McBride do Prahy so svojimi mladými spoluhráčmi priniesol. Nestáva sa často, že diváci môžu vidieť vystúpenie takého  renomovaného hudobníka, akým je McBride, v takom komornom a výborne nazvučenom priestore. Trio McBridea tvorí mladý klavirista (Steinway Artist) Christian Sands a bubeník Jerome Jennings. Pred koncertom nám Christian McBride poskytol rozhovor, v ktorom sa nám zdôveril so svojimi špeciálnymi projektami, ako aj s písaním životopisnej knihy o jeho hudobnej ikone z mladosti.

Na dnešnej zvukovej skúške som videl na pódiu kontrabas ako Váš jediný nastroj. Kam sa podela Vaša elektrická basgitara? Nezapadla ešte doma prachom?

Viete, toto moje trio nie je jediná skupina s ktorou v súčasnosti hrám. Hrám viac štýlov hudby, s rôznymi ľudmi. Toto je moja hlavná koncertná zostava na aktuálnom turné. Stále hrám veľa aj elektrickej muziky, predovšetkým ako session hudobník. Určite sa však ku svojej elektrickej hudbe vrátim.

Už roky ste kapelníkom vlastných koncertných zostáv. V svojich začiatkoch ste ako rádový hráč zažili rôznych kapelníkov. Aké líderské vlastnosti ste si z nich najviac osvojili? Podarilo sa Vám spraviť si vlastnú selekciu toho najlepšieho?

Dalo by sa povedať, že som si vybral z každého niečo. Od Bobyho Watsona po Freddyho Hubbarda, Bennyho Greena, Pata Methenyho, Chicka Coreu. Nedá sa spísať zoznam, bol by veľmi dlhý. Dalo by sa však povedať, že všetci boli majstrami, ktorí vedeli poskytnúť svojim hudobníkom dostatočný priestor na to, aby mohli zažiariť. Aby boli muzikanti sami sebou. Zároveň však vedeli z členov skupiny dostať to, čo z ich individuálnych osobností potrebovali. V jazze fo funguje tak, že sa nesnažíte obklopiť najväčšími esami preto, aby ste im neustále vysvetľovali čo a ako majú robiť. Obklopíte sa nimi z toho dôvodu, aby predviedli práve to, čo im nemusíte vysvetľovať. Len z času na čas ich usmerníte tak, ako potrebujete. Robil som aj s pár kapelníkmi, ktorí potrebovali detailne vysvetľovať hudobníkom svoje predstavy. Aj to je v poriadku, ale na to sa nemusíte obklopiť tými najlepšími hudobníkmi.

Lektorské  aktivity, ktorým sa venujete Vy a Vaša manželky (program Jazz House Kids) sa zameriavajú predovšetkým na veľmi mladých ľudí. Ako je dnes na tom mládež v USA? Akceptujú jazz ako hudobný žáner? Nie je to pre nich mŕtva kapitola hudobnej histórie?

Viete, je úžasné, že mladí sa môžu naučiť veľa o jazze v škole. Nič však nenahradí možnosť učiť sa samotným účinkovaním na pódiu. To je pre hudobníka tá najlepšia škola. Preto aj mnohí hudobníci takú možnosť mladým muzikantom ponúkajú. Či už je to Chick Corea, Terence Blanchard, Kenny Barron alebo ja. Poskytujeme mladým príležitosť účinkovať s nami na turné.

 Majú mladí ľudia v dnešnom zrýchlenom svete dosť trpezlivosti postupne sa vypracovať?

Ale áno. Nemyslím, že existuje nejaký dôvod na to, aby boli netrpezliví. Som presvedčený, že mladí muzikanti sú dnes trénovaní tak, ako nikdy predtým. Majú k tomu aj neuveriteľné technické možnosti. Potrebujú akurát nabrať skúsenosti.

Poskytujete im niečo iné ako im dávajú bežné školy?

Snažíme sa im posktnúť priestor na vyjadrenie sa. Sú to deti zo základných a stredných škôl. Snažíme sa im vštepiť zmysel pre disciplínu, s cieľom stať sa dobrými hudobníkmi. Disciplína je potrebná nielen v hudbe, ale vo všetkom, čo v živote robíte. Musíte v sebe proste mať zmysel pre to, aby ste niektore veci robili znovu a znovu.

Odkiaľ  Vaši žiaci pochádzajú?

Je to rôzne. Často sú z oblastí, z ktorých by ste naozaj neočakávali príliv dobrých muzikantov: Nebraska, Iowa, Oklahoma a podobne. Práve toto je úžasné.  Nikdy neviete odkiaľ vzíde nejaký fantastický hudobník.

Ste známy aj ďalšími mimohudobnými aktivitami, napríklad Múzeum Jazzu v Harleme.

Tomu sa dnes už toľko nevenujem. Prevážna časť mojich aktivít mimo turné pozostáva zo spomínaného Jazz House Kids, New Jersey Performing Art Center, a tiež veľa času venujem rozhlasu, napríklad verejnému rozhlasu v USA.

Aké programy robíte?

Program má názov Jazz Night in America. V princípe ide o program príbehov “new story”. Každý týždeň predstavujeme v hodinovej relácii nejakého hudobníka alebo hudobný klub, album a podobne. Taktiež v NY mám program v satelitnom rádiu. V ňom ide skôr o rozhovory a živé hranie pozvaných hudobníkov. Program obsahuje aj prvky komédie.

Z Vašich špeciálnych projektov ma zaujal aj ten, ktorý sa týkal ľudských práv (The Movement Revisited). Ako vznikol? Stotožňoval sa s Vašim názorom alebo potrebou vyjadriť sa?

V roku 1998 som dostal zadanie napísať hudobné dielo pre portlandskú umeleckú spoločnosť. Zadanie bolo veľmi všeobecné. Mohol som umelecky vyjadriť čokoľvek, s podmienkou, že do diela zakomponujem zbor. V tom čase som nemal šajn o tom ako zložiť niečo pre zbor. A tak mi predstavili človeka, ktorý sa volal J.D. Steele. Pochádzal z veľmi populárnej gospelovej rodiny. Dali sme to nejak spolu dokopy. Ako základ sme použili texty od Malcolma X, Muhammada Aliho, Martina Luthera Kinga a Rosy Sparks. Vybral som rôzne časti ich textov a zložil na ne hudbu. Až pred dvomi rokmi sme s tým išli do štúdia a nahrali sme album s mojim bigbandom, štyrmi recitátormi a baptistickým cirkevným zborom z Harlemu. Album by mal vyjsť čoskoro, niekedy v budúcom roku.

Ako ste nakoniec zvládli skladanie pre zbor? Je to predsa len veľmi špecifická oblasť.

Práve to bola tá časť, kam vstúpil J.D. Steele. V tomto je J.D. fantastický. Rozdelili sme si prácu. Ja som mal na starosti kapelu, on zbor. Vybral som text, strávili sme spolu hodiny pri klavíri, určil som kde bude zbor a kde orchester.

Tieto aktivity mi tak trochu pripomínajú Marcusa Millera, ktorý ako predstaviteľ Dobrej vôle pri Unesco mal špeciálnu úlohu v jednom africkom projekte. Na základe toho projektu nakoniec vznikol jeho najnovší album, Afrodeezia. Mal aj Váš projekt nejaké iné poslanie ako iba hudobné?

Nemyslím, že som sledoval niečo podobné ako on. Skôr som mal pocit, že mnohí zo súčasných Američanov vôbec nevedia, alebo už zabudli, čo tieto významné osobnosti v minulosti povedali. Pre mnohých je to už len história. Chcel som to svojim dielom ľudom tak trochu pripomenúť.

Aká bola odozva?

Mnohí ľudia nerozumeli, prečo moje hudobné dielo pojednáva práve o Muhammadovi Alim, keďže Ali nebol politickou osobnosťou. Ja som však nikdy netvrdil, že toto dielo musí byť venované politickým osobnostiam. Vybral som ľudí, o ktorých som bol presvedčený, že ovplyvnili istú generáciu. Či už ste súhlasili s Aliho vyznaním alebo nie, samotný fakt, že koncom 60-tych rokov odmietol nastúpiť na vojnu do Vietnamu, bol v tom čase veľmi veľká vec. Jeden z najpopulárnejšich ľudí planéty odmietne vstúpiť do armády a ísť do Vietnamu. To bolo niečo nepredstaviteľné.

Jednou z aktivít, na ktoré ste vraj hrdý, je vaša web stránka. Do akej miery ste jej tvorcom len Vy?

Robím ju spoločne so svojim manažérom. Sociálne media dnes hýbu svetom – Facebook, Twitter, Instagram a ďalšie. Ktokoľvek Vám môže dať odozvu kedykoľvek.

Čo zrejme nie vždy býva príjemné.

Samozrejme (smiech). Záleží dosť aj od teritória. Nemôžete spraviť vždy všetkých šťastnými.

Ako ste ďaleko s písaním životopisnej knihy o Vašom veľkom idole – Jamesovi Brownovi? Keď sa teraz obzriete naspať, očakávali ste, že písanie knihy bude pre Vás hračkou alebo ste vedeli reálne odhadnúť náročnosť písania?

Stále na nej pracujem. Nedá sa ani len opísať, aké to je, spoznať sa s priateľmi Vášho detského idolu. V podstate som rád, že písanie mi trvá tak dlho, pretože sa môžem stále vracať naspäť a meniť veci za pochodu. Mám tak šancu niektoré príbehy prepracovávať naozaj detailne. Už som takmer na konci. Ešte pracujem na pridaní udalostí, ktoré sa stali po jeho smrti (pozn.red: v roku 2006). Konali sa rôzne pocty Jamesovi, ktorých som sa veľmi aktívne zúčastňoval, rôzne rodinné udalosti a podobne.

Videli ste veľa jeho koncertov?

Príliš veľa na to, aby som ich mohol vymenovať. Od roku 1982 do roku 1988, v ktorom išiel do väzania, som videl jeho koncert každý rok. Aj potom ako v roku 1992 vyšiel z väzenia, som ho videl na viacerých koncertoch.

Čo Vás na jeho osobnosti okrem hudby tak fascinovalo? Jeho komunikatívnosť? Šoumenstvo, alebo niečo iné? Komunikácia hudobníkov s publikom je veľmi dôležitá, v každom hudobnom žánri. Niektorí muzikanti ju však napriek tomu veľmi podceňujú. James Brown k nim asi nepatril, však?

Milujem šoumenstvo. Muzikantov, ktorí si uvedomujú, že ľudia ich chcú nielen počuť ale aj vidieť. Všetci veľkí jazzmani pred 60-tymi rokmi 20. storočia to v sebe mali. Art Blakey, Miles Davis. Hm, hoci Miles Davis nemal zrovna povesť veľkého zabávača. Myslím si však, že Miles si bol veľmi dobre vedomý toho, prečo to všetko robí presne tak, ako to robil. Bol takým Clarkom Gableom jazzu. Miles naplno využíval svoju dramatickosť. James Brown si vytvoril istý imidž, štýl komunikácie, hystérie ktorá okolo neho vždy bola a vydržalo mu to až do jeho 70-tich rokov.

Prečo sa teda podľa Vás jazzoví hudobníci po 60-tych rokoch zmenili, zvážneli?

Áno, veľmi zvážneli. Zameriavali sa na hudobné posolstvo podstatne viac ako na to, ako pôsobili na pódiu. Bola celá generácia hudobníkov, podľa ktorej hudba mala byť čistá, rýdza. A s tým spolu nejak neladilo šoumentstvo.

Na jednom z Vašich starších CD – Conversation with Christian, účinkujú rôzni prizvaní umelci, napríklad Sting, ktorý pôvodne začínal ako jazzový kontrabasista. Ako ste si medzi sebou, ako dvaja basisti, pri nahrávaní rozdelili úlohy,?

Sting na albume hral len veľmi málo, dve-tri skladby. Sting je jedným z najúžasnejších hudobníkov planéty. Myslím, že to je každému úplne jasné. Jeho hudba je poháňaná jeho jazzovou minulosťou.

Záverom, Vaše plány pre najbližšiu budúcnosť, okrem dokončenia knihy, o ktorej sme hovorili?

Ako trio vydávame koncom roka nový album – Live at Village Vanguard. Potom spomínané CD Movement, Revisited. Tiež plánujem turné s jedným priateľom a úžasným basistom, Edgar Meyerom. Koncom roka sa chystám nahrať funkové CD, ktoré vyjde v druhej polovici budúceho roka. Chystám sa naň prizvať veľa rôznych ľudí.

Ďakujeme za rozhovor.

Related Posts

Leave a Reply

Your email address will not be published.

*