MMarcus Miller, koncert, Mladí ladí jazz, 26.4.2015, Roxy, Praha. Marcus Miller (1959), ďalší z tých, čo hrávali s Milesom, ktorý zostane už navždy fenoménom. Hranie s ním znamenalo pre každého člena jeho kapely zaručený postup do prvej hudobnej ligy. Marcus Miller však dosiahol navyše to, čo sa nepodarilo väčšine z tých, ktorí mali rovnaké privilégium – pôsobiť v Milesovej kapele. Z hráča sa neskôr vypracoval na producenta Davisových albumov, ktoré boli ocenené prestížnymi Grammy Awards. Marcus Miller sa už roky drží na najvyššej priečke rebríčka fenomenálnych basgitaristov. Ako producent spolupracoval na viac ako 500 albumoch umelcov, medzi ktorých patrili Michael Jackson, Frank Sinatra, Elton John, Aretha Franklin, Herbie Hancock a mnohí ďalší.
Jednou zo zastávok Marcusovho turné s názvom Afrodeezia bola Praha. Ako by Marcus Miller tušil, čo v preklade názvu festivalu Mladí ladí jazz znamenalo slovo mladí, prišiel do Prahy s partiou veľmi mladých hudobníkov. Výnimkou snáď bol len jeho perkusionista Mino Cinelu, ktorý s ním hrával ešte u Milesa Davisa v 80-tych rokoch. Mino však pôsobí celkovo veľmi mladistvo a tak do celkového konceptu zapadol priam ideálne.
Klub Roxy praskal vo švíkoch, mladí proste majú radi jazz. Aby však napätie bolo správne vystupňované, pred hlavnou hviezdou večera patrilo pódium českej formácii Quattro Formaggi. Skupina hrá progresívne fusion a na hudobnej scéne nie je nová, o čom svedčia viaceré ocenenia, ktoré počas svojej existencie stihla získať. Voľba na Quattro Formaggi ako predskokana bola veľmi dobrým ťahom organizátorov. Hoci predkapely bývajú často tak trochu odtrpenou súčasťou koncertu, v prípade Quattro Formaggi publikum reagovalo od prvých tónov nad očakávania. Jeden zo zakladajúcich členov, basista Michal Krásny, na seba právom upútaval pozornosť svojimi častými basovými exhibíciami, za ktoré zožal zakaždým frenetický aplauz. V publiku som započul i pochybnosti o tom, či sa vôbec Marcusovi podarí konkurovať svojmu predskokanovi. Odvážny to názor. Ďalšou hviezdou kapely bol bubeník Dušan Černák. Jeho vysoko nadšandardné nasadenie zahusťovalo atmosféru vydýchaného klubu. Pre mladých ideálny pokus prísť na chuť jazzu. Zaujímavé kompozície, i keď, na môj vkus niektoré ladené možno až priveľmi do tanečna. Kapela však presvedčila, že má rozhodne na viac ako na rytmicky až príliš jednoduché skladby. V súvislosti s názvom festivalu a Quattro Formaggi je tak namieste konštatovanie, že lepší štart koncertu Marcusa Millera by si asi málokto vedel predstaviť.
Po pomerne dlhej technickej pauze však nastúpila hlavná hviezda večera, Marcus Miller so svojou sprievodnou kapelou. Videl som identický koncert pred mesiacom v Bratislave, takže som vedel, čo očakávať. Bol som teda zvedavý ako Marcusov nový program prijme pražské publikum, ktoré si často vyberá z bohatšej koncertnej ponuky ako publikum bratislavské.
Fenomenálny basista odštartoval explóziu strhujúcej hudby jedenásťminútovou verziou prvej skladby albumu, Hylife. Výrazná melódia a rytmus, Afrika v priamom prenose. Nasledovala ďalšia skladba, v poradí presne ako na CD, B’s River. Marcus v nej predviedol hru divný nástroj gimbri (africký predchodca basbitary), ktorý mal svoje miesto na pódiu vedľa basgitár a publikum naň pred koncertom dosť nedôverčivo zazeralo. K svojmu prvému sólu sa dostal aj legendárny perkusionista Mino Cinelu. O tom, že je naozaj majstrom vo svojom odbore presvedčil neuveriteľným sólom na triangel. Mino dokáže zahrať na čokoľvek, čo mu príde pod ruky, čím mi tak trochu pripomína univerzálneho a geniálneho Jiřího Stivína. Záver skladby vyvrcholil nádherným gitarovým sólom Adama Agatiho. Ďalšia v poradí odznela Papa Was a Rolling Stone a po nej chytľavá, tanečná We Were There, spomienka skupiny na Rio De Janeiro. To už sa do rytmu pohupovala väčšina osadenstva klubu. Zároveň poprvý raz exceloval klávesák Brett Williams na jednom zo svojich dvoch identických Nordstage 2. Ako sa neskôr ukázalo, druhý Nordstage použil v jednej skladne okrem Bretta aj Marcus Miller.
Pred ďalšou skladbou, Gorée, z albumu Renaissance (2012), Marcus vyrozprával krátky príbeh o tom ako pred koncertom v Senegale navštívil múzem otroctva na ostrove Gorée. Na ostrove v minulosti vykonávali selekciu černochov pred ich transportáciou do amerického otroctva. Černochom, ktorí prišli otroctvom o všetko, zostala len hudba, ktorá im pomáhala prežiť . Hudba, ktorú si priniesli so sebou do novej „vlasti“ a odovzdávali ju ďalším generáciám.Pieseň je poctou ľudskej schopnosti prekonávať ťažké životné situácie. Marcus uchopil svoj basklarinet a predviedol krásne sólo, po ktorom tancom doprevádzal svoju kapelu. Skladba postupne gradovala, až vyvrcholila snáď najlepším saxofónovým sólom večera, ktoré zahral Alex Han. Úplný záver skladby patril trom rovnakým najhlbším tónom, ktoré hneď po sebe Marcus „vybublal“ na basgitare a pri ktorých zarezonoval celý klub základoch v základoch. Nasledujúca Son of Macbeth pochádza tiež s najnovšieho albumu. Chytľavá melódia umocnená strhujúcou dychovou sekciou a Marcus so svojim neúnavným bandom sa blíži do finále.
V závere Marcus Miller strhol rozvášnený dav funkovou verziou beatlesovskej Come Together po ktorej následoval ešte jeden prídavok, skladba Blast.