Herbie Hancock, 29.11.2014, Brno, Hala Vodova. Herbie Hancock – klávesové nástroje, Lionel Loueke – gitara, James Genus – basgitara, Vinnie Colaiuta – bicie.

Herbie Hancock, americký pianista a skladateľ, držiteľ neuveriteľných štrnástich Grammy Awards. Jeden zo základných architektov post-bopového zvuku a zároveň jeden z prvých hudobníkov, ktorí odvážne spojili zvuk syntetizátorov s funkovou hudbou. Tak ako väčšina jazzových klaviristov, v mladosti vyštudoval hru na klasický klavír. Už ako dvanásťročný hral s Chicagskym symfonickým orchestrom Mozarta. Ako dvadsaťriročný začal hrať s fenomenálnym Milesom Davisom.

Prvú Grammy dostal však až ako štyridsaťštyriročný. Po odchode od Milesa založil vlastnú kapelu Headhunters. Jej album Headhunters z roku 1973 sa stal prvým jazzovým albumom, ktorý dosiahol platinum.   V 70-tych rokoch sa v pop-charts umiestnilo Hancockových jedenásť albumov. Hrával pre vypredané haly a štadióny. V hudobných aktivitách nikdy nepoľavil, neustále koncertuje a vydáva nové albumy.

Koncert v Brne bol jeho prvým v Brne a tretím v Čechách (1986 a 2005). Vystúpenie sa konalo v Hale Vodova, ktorá už v minulosti hosťovala z jazzových umelecov napríklad Bobbyho McFerrina. Športové haly síce nie sú zrovna ideálnym prostredím na jazzové koncerty, ale je mi jasné, že umiestnenie umelcov akým je Hancock, do menších priestorov by bola pre organizátorov vopred stratová záležitosť. Prípadne by museli cenami lístkov isť až za hranicu nepredajnosti. Priznám sa, že nepatrím k skalným fanúšikom HH, hoci mám jeho zopár albumov, ktoré sú veľmi zaujímavé. Napríklad River: The Joni Letters z roku 2007. Ide o špeciálny album, ktorý obsahuje výhradne skladby geniálnej Joni Mitchell v aranžmánoch Herbieho Hancocka. Na koncert som sa vybral viacmenej zo zvedavosti, vidieť legendu hrať naživo. Mal som trochu obavy, že v snahe zapáčiť sa publiku, vyberie Hancock samé „elektrické“ hitovky, pri ktorých bude pod heslom „forever young“ celý čas pobehovať po pódiu s keybordom zaveseným okolo krku a roztlieskavať publikum. Našťastie sa tak nestalo, predpokladám, že nielen kvoli vyššiemu veku.

Herbie Hancock zvolil pre sobotný večer zopár dlhších kompozícií, z rôznych období svojej tvorby a rôznych žánrových kategórií. Ako sa dalo očakávať, na pódiu sa štandardne obklopil zhlukom klávesových nástrojov. Medzi všetkými možnými klávesami dôležitý post zaujalo koncertné krídlo značky Fazioli, ktoré museli organizátori pre túto príležitosť priviezť až z Rakúska. Dlho očakávaný protagonista nastúpil na pódium za zvuku bicích v skladbe Actual Proof. Rytmiku ihneď zahustil svojim syntetizátorom, za čo zožal aplauz plnej športovej haly. Skladba bola predovšetkým dialógom klávesov s rytmikou, s  ticho bublajúcou basgitarou niekde v pozadí. V závere kompozície však dostala dostatočný priestor. Zrejme aj vďaka dekádam odohraným na veľkých pódiách  a sálach zvládol Herbie Hancock komunikáciu s publikum na výbornú. Svojich hudobníkov predstavil ako najlepších, akých pozná. „Sú na svete aj lepší, ale tí sa ešte nenarodili“, skonštatoval vtipne. Kontakt s publikom bol ihneď nadviazaný. Publiku často netreba veľa, stačí ak sa z pódia hudobník spontánne prihovára, v ideálnom prípade vtipne. S tým Herbie problém evidentne nemal.

Ďalšia akvizícia publika sa už konala prostredníctvom hudobného výkonu Hancockovej skupiny. Ako to už na koncertoch býva, priestor dostávaju aj členovia skupín sólovými výstupmi. V Hancockovej kapele táto úloha pripadla gitaristovi  Lionelovi Luekeovi. Jeho desaťminútové sólové vystúpenie dokázalo zozačiatku zaujať, potom nastala fáza stagnácie (a tak trochu aj nudy kozmických pazvukov). Svoje „zacyklenie“ však vzápätí veľmi šikovne ukončil pridaním výraznejšieho afrického vokálu a rozvinul tak svoj sólový vstup o ďalší rozmer. Vďaka za to. Túto časť koncertu zrejme viac ocenili gitaristi v publiku ako „bežní“ poslucháči. Dostalo aj na Hancockov hit Watermelon Man, ktorý, ako uviedol autor, hrá už päťdesiatdva rokov vždy inak. A práve voľnosť je to, čo na jazze miluje. Pre mňa osobne bola vrcholom večera posledná, viac než dvadsaťminútová kompozícia (žiaľ nepoznám názov), pripomínajúca farbou, rytmikou a celkovou atmosférou mix toho najlepšieho z Methenyho, Maysa a Weather Reportu. Konečne dostal väčší priestor aj klavír, ktorý za občasnej podpory Hancockovho syntetického spevu vytrvalo melodicky viedol celú tridsaťpäťminútovú kompozíciu. Nádherná skladba. Prídavok patril futuristicko-funkovému zvuku, ktorý mal svojich priaznivcov aj na brnenskom koncerte. Herbie Hancock si zašantil s prenosným keybordom (anglický názov keytar). Veľká časť publika čakala práve na to.

Herbie Hancock predviedol v Brne svojich viac tvárí. Ja som sa jednoznačne utvrdil v tom, že pre môj obľúbený Hancok zostane aj naďalej ten, ktorý sedí za koncertným krídlom a nie ten, čo sa snaží roztancovať masy. Zvuková stránka koncertu by bola zaiste samostatná téma na diskusiu. Ako sa často opakujem, športové haly nikdy nebudú ideálnym prostredím na jazzový koncert. Je mi však úplne jasné, že ak chce niekto vidieť takú osobnosť akou je Herbie Hancock, musí zabudnúť na intimitu stredne veľkých hudobných klubov, kde zvukár nemusí byť ani zďaleka alchymistom na to, aby namiešal dokonalý zvuk.

Záverom snáď len tak trochu závidieť Brnu. Funguje v ňom partia neúnavných nadšencov tímu Jazzfest Brno, vďaka ktorým si toto mesto už dávno získalo reputáciu významného bodu na jazzovej mape Európy.

Foto: Ľubomír Duban

Related Posts

Leave a Reply

Your email address will not be published.

*