Mike Stern – rozhovor, Bratislavské jazzové dni, 26.10.2014. Mike Stern (nar.1953) – slávny americký gitarista, aboslvent Berklee College of Music, ktorý už od svojich raných dvadsiatich rokov hrával v slávnej formácii Blood, Sweat & Tears alebo s renomovanými hudobníkmi, akými bol napríklad Bill Evans alebo Billy Cobham. V zápätí sa v roku 1981 dostal pod ochranné krídla Milesa Davisa, ktorý bol tou najvyššou reálnou hudobnou školou života pre mnohých mladých muzikantov. Vydal pätnásť albumov, bol šesťkrát nominovaný na Grammy Awards. Jeho kariéru v 80-tych rokoch ohrozovala závislosť na rôznych návykových látkach. Krízy mladosti úspešne prekonal a úspešne koncertuje po celom svete.

Vystúpenie Mike Sterna na Bratislavských jazzových dňoch 2014 bolo jeho historicky tretím koncertom na BJD a zároveň jeho druhým vystúpením na festivale s jeho vlastnou formáciou Mike Stern Band. Pred nedeľňajším koncertom nám Mike poskytol interview. Rozprával o novom CD, spolupráci s Milesom Davisom, prekonaných závislostiach, motivácii ale aj o svojej manželke Leni, ktorá je tiež vášnivou gitaristkou (na BJD vystúpila so svojou skupinou v roku 1989).

V týchto dňoch vychádza Vaše najnovšie CD (Eclectic), ktoré ste nahrali spolu s gitaristom Ericom Johnsonom. Na čo sa možme tešiť?

Eric Johnson mal v v 90-tych rokoch obrovský hit, Cliffs of Dover, predovšetkým v USA. Eric je bluesový rocker, zatiaľ čo ja som viac jazzový hráč. Občas však aj Eric hrá jazz. Máme veľa spoločného. Je to zaujímava a zábavná spolupráca.

Na CD sa podieľala Vaša alebo jeho skupina?

Nahrala ho úplne iná zostava ako tu hrá dnes so mnou. Hrávam často s rôznymi hudobníkmi, pretože v jazze je to proste tak. Nie každý hudobník môže s vami hrať celé turné. Nefunguje to tak, ako napríklad the Beatles. Viete ako to myslím.Ten, kto zloží hudbu, najčastejšie vydá CD pod svojim menom.  Aj jeho kapela sa volá po ňom. Takže u mňa je to Mike Stern Band.

Okrem vlastnej skupiny hrávate aj v rôznych iných formáciách. V septembri ste boli na turné s Randy Breckerom a jeho skupinou. V lete som s ním robil rozhovor v rámci jeho turné. Videl som na youtube nahrávky zpred dvoch rokov, kde hráte na turné s Randym. Na koncerte, ktorý som videl v júli V Porgy & Bess vo Viedni (Brecker Brothers Reunion), ste s ním však nehrali vy, ale jeho pôvodná skupina.

Občas hrávam s Randy Breckerom v jeho skupine Brecker Brothers Reunion, a Randy hrá z času načas v mojej. S Randym sme hrali spolu v septembri Japonsku s jeho skupinou. Tiež budeme spolu hrať na jar pár koncertov v Európe, s mojou vlastnou kapelou. Na hranie so svojou vlastnou kapelou sa zameriavam najviac. Rád spolupracujem s inými hudobníkmi. Ako hosť. Alebo spravíme spoločný projekt, ako napríklad s Billom Evansom. Možno spravíme s Randy Breckerom niečo v zmysle Randy Brecker & Mike Stern Band.

Ten Bill Evans, ktorý Vás pred mnohými rokmi predstavil Milesovi Davisovi, však? Zoznam hudobníkov, s ktorými ste hrali je veľmi dlhý.

Som tak šťastný že som mal možnosť hrať s mnohými úžasnými hudobníkmi. Mal som naozaj veľké šťastie.

Viem, že často sa Vás v rozhovoroch pytajú na spoluprácu s Miles Davisom. Tiež si neodpustím otázku z tejto kôpky. Čo vám hranie s Milesom dalo najviac? Ak sa to dá nejak s nadhľadom zhodnotiť? Miles mal cit pre výber talentovaných mladých hudobníkov, z ktorých mnohí sa neskôr stali veľkými hviezdami. Čo bolo pre Vás hlavným benefitom, ktorý Vám hranie u Mileas poskytlo?

Vo všeobecnosti, od väčšiny ľudí, či už boli viac alebo menej známi, som sa vždy veľa naučil. Zvyčajne išlo o ľudí s otvorenou mysľou. Napríklad Joe Henderson, ktorý bol považovaný za veľmi klasického, tradičného hudobníka, bol veľmi otvorený na všetky štýly hudby. To bolo pre neho veľmi typické. Vždy počúval všetko, ničím neopovrhoval. Samozrejme, Michael Brecker bol rovnaký. A Miles bol v tomto smere priekopníkom. Bol veľkým priaznivcom tak Jimmiho Hendrixa ako aj Charlieho Parkera. Veľa o nich rozprával. Keď prvý raz počul nejakú novú úžasnú hudbu, vždy zapálene hovoril: „Človeče, to ma úúúplne dostalo“.  Jaco (Pasrorius) bol presne taký istý. Miles dával so svojej hudby veľa zo svojej duše. To som mal na ňom asi najradšej. Bol taký duševný „cat“ (pozn: „cat“ v bežnom americkom jazzovom slangu znamená jazzový hudobník).

Mám práve rozčítaný Milesov životopis. Je to však dosť veľká kniha, som eštelen niekde v 50-tych rokoch. Nedostal som sa zatiaľ k obdobiu, keď ste s ním hrali vy s Johnom Scofieldom.

Čo sa týk mňa, asi to bude veľmi stručné a rýchle. Ja zbožňujem Sco (pozn. John Scofield), naozaj. John dostal koncerty s Milesom, keď ja som bol úplne mimo. Mal som svoje ťažké obdobie, bol som úplne „na sračky“ (v originále fucked-up), takmer som prichádzal o koncerty. Miles sa práve v tom období snažil nič nebrať, bol „čistý“. Dôvodom bolo, že mal malú porážku. Pretože bolo obdobie, keď bol Miles na kokaíne, obaja sme boli úplne na dne. Ale neskôr mal zas obdobie keď sa snažil nič nebrať a o mňa mal dosť obavy. Bol na mňa poriadne naštvaný, pretože som často býval na mol. A vtedy si zavolal do kapely Scofielda.

Trvalo to problematické obdobie u vás už dlho predtým?

Človeče, ja som bol v problémoch už v čase keď som sa s Milesom zoznámil.  Snáď od štrnástich rokov som mal problémy. Bral som heroín a podobné svinstvo. Teraz som čistý už tridsať rokov. Miles uvažoval o tom, že ma vykopne. Aj ma vyrazil. Pretože on sa snažil odvykať si a sám zostať čistý. Ale neskôr, keď sa dozvedel, že som čistý, ma zas zobral k sebe. Hrali sme potom spolu približne rok. Jeho skupinu z toho obdobia som už nemal tak rád. Napríklad tam boli dvoje klávesy.. Hoci to bola super kapela s veľmi talentovanymi „cats“. Mal som radšej tú pôvodnú zostavu, v ktorej hral s Al Foster, Mino Cinelu, Bill Evans. Bolo aj obdobie, keď sme hrali so Scom u Milesa spolu. Zbožňujem Johna, som jeho veľkým fanúšikom. Videl som aj jeho včerajší koncert tu na festivale.

Bratislavský festival má tento rok 40. výročie. Pre Vás však dnešný koncert nie je premiérovým účinkovaním na Bratislavských jazzových dňoch. Už ste na festivale v minulosti hrali.

Spomínam si ako sme tu hrali spolu s Mikom Breckerom. A veľmi dobre si pamätám, že to bol fantastický koncert. Spomínam si tiež, že sa niečo stalo so zvukom alebo elelektrinou. Vypadol prúd a potom zas naskočil. Pamätám si dobre ako sme to celé prežívali. Tuším to bolo už po páde berlínskeho múru, sloboda. Má, to tu veľmi rád. Cítim úžasnú atmosféru. Včera večer som bol pozrieť na koncerte, aj keď som sa tu dnes potuloval, cítil som všade úžasné vibrácie, atmosféru.

Na tomto jubilejnom ročníku účinkujú naozaj hviezdy. Vrátane hudobníkov s ktorými ste hrali. John Scofield, Victory Wooten. To by bola poriadna jamsession, nemyslíte?

To určite, ale nie je to ľahké uskutočniť. Každý má svoje vlastné turné, niekto musí odísť skôr atď. Je však pravda, že Bob Franceschini, môj saxofonista dnes hrá aj s Victorom Wootenom. Dakedy sme hrávali všetci traja spolu. Victor hral pred dvomi rokmi, s mojou kapelou. S kým hrá Victor dnes večer?

Myslím, že s nejakými súrodencami (podám Mikovi program festivalu)

Áaaa, jeho bratia. Tento je neskutočný gitarista, rocker. To bude parádna show.

Je o Vás známe, že ste v minulosti boli viackrát nominovaní na Grammy Awards, ale zatiaľ žiadna nominácia nebola premenená na ocenenie. Ste s tým vyrovnaný?

Hej, človeče, veď to je fantastická česť, byť nominovaný. Kedykoľvek ak mi niekto povie, že sa mu páči čo robím, som veľmi šťastný. Nikdy to nepovažujem za samozrejmosť. Nikdy neviete, či sa vaša hudba niekomu zápáči alebo nie. Nikdy. Keď za mnou niekto príde a povie, že chce nejakú moju hudbu hrať so svojou kapelou, alebo že ho nejaká skladba dojala, že sa takmer rozplakal. Také niečo je pre mňa veľká česť. Alebo keď človek dostane nejaké ocenenie od gitaristického časopisu.  Nikdy v živote som také niečo neočakával.  A taktiež to privilégium, hrať svoju vlastnú hudbu a byť pozvaný hrať ju po celom svete. To je neopísateľný pocit.

Ste stále na cestách, dáte si niekedy pauzu? Nedávno som robil rozhovor s Richardom Bonom. Vyjadril sa o Vás ako o svojom bratovi. Tiež je v jednom behu na turné, ale povedal, že koncom leta si dáva polročnú pauzu. Dá sa to vôbec?

Stále som na turné, stále hrám, cvičím hru na gitare. Inak by som bol smutný (v originále sad and blue). Musím hrať stále. A aj hrám. Aj teraz by som hral, ale najprv v kľude dokončíme rozhovor (smiech).

Richard je neskutočný človek. Je veľmi smiešny. Hrali sme spolu veľa koncertov. Je jedným z najnezvyčajnejších inovátorov a najprirodzenejších hudobníkov akých som kedy poznal. Myslím, čo sa týka hrania, hudobného sluchu, kreativity. A skladá nádherné piesne.  On nečíta hudbu, neučí sa ju. Všetko si zapamätá.  Je neuveriteľný. Má fantastický cit a, samozrejme, spieva ako vták.

Ludia zbožňujú jeho prirodzenosť a komunikatívnosť.

Richard rozpráva snáď šiestimi jazykmi. V tom je ako moja žena. Zatiaľ čo ja stále tvrdo pracujem na angličtine (smiech).

Vaša žena je tiež gitaristka. Hrávate spolu?

Áno, hrá tiež na tom novom CD (Eclectic), na nástroj N’goni Ba, čo je africký nástroj z Mali. Hrávala občas so Salifom Keitom. Naučila sa na ten nástroj hrať, tiež spieva. Začal som s ňou hrať v štúdiu. CD Eclectic sme nahrali veľmi pohodovým spôsobom. Erikovi sa páči ako Leni hrá a spieva, tak sme ju prizvali na nahrávanie.

Na tomto mieste sa nedá nespýtať: nemyslíte si, že v pomere ku gitaristom, ktorí hrajú na elektrickú gitaru,  je na hudobnej scéne málo žien gitaristiek? Vidiet viac klaviristiek ako gitaristiek. Prečo?

Hmm, už pribúdajú aj gitaristky. Gitara je nejak všeobecne vnímaná ako mužský hudobný nástroj. Pravdou však je, že gitaristiek je viac a viac. Ja osobne mám rád ženy vo všetkom. V politike, hudbe, proste toľko žien koľko sa len dá (smiech).

Aj Randy Brecker má v kapele ženu, dokonca svoju manželku (pozn: Ada Rovatti), ktorá hrá na saxofón.

Áno, poznám ju, je to fantasická saxofonistka. My sme s Leni spolu viac ako tridsať rokov.  Skutočne to nie je ľahké na turné. Vstávate o štvrtej ráno, často nemáte náladu, ste nevrlý na všetkých okolo seba, ste spolu stále v jednej miestnosti. Tak sme si povedali, že nebudeme spolu toľko na turné, nebudeme spolu toľko vystupovať, ale hrávame spolu veľa doma, stále.

Posledná otázka, vašich päť obľúbených jazzových albumov?

  1. Maiden Voyage od Herbie Hancocka

  2. Miles Davis – čokoľvek, asi najskôr Kind of Blue

  3. John Coltrane – Live at Vanguard

  4. Weather Report – Heavy report

  5. Sonny Rollins –  Saxophone Colossus

Ďakujeme za rozhovor.

Poznámka:

Predchádzajuce vystúpenia Mike Strerna na BJD sa konali v rokoch:

1987 s The Michael Brecker Band (vystúpenie na ktoré spomína aj v rozhovore). Poznámka M.Sterna o slobode a páde berlínskeho múru zrejme ide o malú nepresnosť. Mike pravdepodobne myslel vystúpenie jeho manželky Leni Stern, ktoré sa konalo na BJD v 1989. Čo tým pádom muselo byť tesne pred pádom berlínskeho múru. Ale eufória s blížiaceho zániku totality už bola vo vzduchu aj vo vtedajšom Československu.

2007 Mike Stern Band

Foto interview: Ľubomír Duban

Foto koncert: Miroslav Haľák

Napište komentář

E-mail nebude publikován

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..