Bratislavské jazzové dni tento rok oslávili okrúhlych štyridsať rokov. Zoznam hviezd, ktoré na festivale za predošlé roky účinkovali, by bol veľmi dlhý. Aj program tohto ročníka sľuboval hviezdne obsadenie a tak nebol veľký problém adekvátne zaplniť veľkú sálu areálu Incheby. Okrúhle výročie pripomínal počas festivalu aj dokument Peter a Pavel a džezáky od režiséra Silvestra Lavríka, ktorý sa premietal v hlavnej festivalovej sále každý deň pred začiatkom koncertu a bilancoval doterajšiu históriu BJD.
Napriek nie zrovna ideálnej akustike sály sa zvukári snažili robiť počas celého festivalu zázraky, vo väčšine priípadov úspešne. Akustika je však bežným problémom všetkých veľkých sál, ktoré, žiaľ, nikdy nedosiahnu zvukovú kvalitu menších klubov. Popri koncertoch v spomínanej hlavnej sále prebiehali v na B-stage prestávkach krátke koncerty mladých slovenských kapiel.
Pre veľký počet interpretov prinášame aspoň o report z koncertov, ktoré odzneli na hlavnom pódiu počas troch hlavných festivalových dní (24.-26.10.2014).
Maringotka – partia mladých slovenských hudobníkov, ktorí sa hlasovaním publika svojim minuloročným účinkovaním na B-stage prebojovali na hlavné pódium. Predviedla v kvalitnej inštrumentácii prevažne prevzatý repertoár od Djanga Reinhardta. Príjemná, avšak ničím svojrázna, objavná či ohurujúca hudba. Cieľom Maringotky však nebolo ohúriť. Vystúpenie treba chápať skôr v historickom kontexte, ako poctu starším jazzovým vzorom. Ak toto bolo cieľom, možno povedať, že bol splnený. Vcelku príjemné otvorenie festivalu.
Djabe (with special guest Gulli Briem) – na Slovensku nie neznáma maďarská formácia, ktorá sa zviditeľnila aj spoločnými koncertami s Stevom Hackettom bývalým členom skupiny Genesis. Na BJD formáciu doplnil islandský bubeník Gulli Briem (pôvodný člen Mezzoforte). Na opodstatnenie dvoch bubeníkov s takmer identickou zostavou bicích na pódiu mám svoj názor. A musím povedať, že ani prítomnosť islanďana ma nepresvedčila o tom, že jeden bubeník na pódiu nie je postačujúci. Kompozície však neboli nudné, skupina vkusne kombinuje smooth-jazz s folklórom a world music. Hudba zrozumiteľná pre širšie masy nielen jazzového publika. Snáď ako jediný rušivý prvok na pôsobil trochu retro-scifi zvuk syntetizátora.
Hugh Masekala – juhoafrický trubkár patriaci už veľa rokov k hviezdam svetového jazzu. Pre mňa najväčšie prekvapenie festivalu a zároveň jednoznačný adept na najlepší koncert večera. Bravó. Mimoriadny zážitok, vynikajúci zvuk kapely, strhujúce predstavenie. Úžasný bavič, trubkár a spevák s nezameniteľným hlasovým prejavom. Emócie, spontánnosť. Nemožno nespomenúť Maskealove neuveriteľné a vtipné tanečné kreácie, ktoré boli skvostným oživením piatkového večera. Hugh, hope to see you soon again!!!
Robert Cray Band – uznávaný americký bluesman, ktorý si svojim suverénnym prejavom hneď prvou skladbou získal bluesových fanúšikov. Napriek pokročilej noci sa Cray stretol s veľkým ohlasom publika. Gitarove rify, kvalitný Hammond organ. Pre bluesových fajnšmekrov zrejme vrchol celého festivalu. Mne osobne jeho prejav prišiel trochu jednotvárny bez presvedčivého vyvrcholenia, príznačný značne úspornou komunikáciou s publikom. Zrovná tá je v neskorých večerných hodinách veľmi dôležitá. Čím ma však nepresvedčil Cray ako komunikátor, to dokázal kompenzovať svojou hrou na gitare. Ale to je subjektívny názor poslucháča, ktorý po pol hodine aj kvalitného blues nadobúda pocit, že nič nové už nemôže počuť.
As Guest – medzinárodná zostava prevažne so slovenskými hudobníkmi pôsobiacimi v Holandsku. Lídrom zostavy je Miro Herák. Vkusná kombinácia jazzu a klasiky, nasiaknutá filmovou hudbou. Solídny inštrumentálny výkon a s nadhľadom zvládnuta úloha kapely otvárajucej sobotný večer.
Lia Pale – mladá rakúska speváčka, klaviristka a flautistka. Objav zakladateľa Vienna Art Orchestra Mathiasa Ruegga. Ruegg, renomovaný, novátorsky skladateľ a aranžér, ktorý po rokoch strávených so svojim veľkým legendárnym projektom VAO prešiel do komorného sveta malých hudobných telies. Ujal sa mimoriadne talentovanej mladej speváčky a prearanžoval pre ňu hudobné dielo rakúskeho skladateľa Franza Schuberta. Lia sa na pódiu predviedla ako skvelá interpretka a herečka so trochu subtílnym hlasom ale o to presvedčivejším várazom. Dokonalá súhra komorného telesa so speváčkou, vyrovnaný výkon všetkých členov kvarteta, excelentné sóla mladého saxofonistu Fabiana Ruckera. Veľmi milé prekvapenie sobotňajšieho večera.
John Locke – americký vibrafonista so svojou skupinou. Žiaľ, v čase koncertu som robil interview s Mathiasom Rueggom. Avšak od tímu jazz.sk som sa dozvedel, že som prišiel o jeden z najlepších koncertov festivalu. Tak snáď nabudúce..
John Scofield trio feat. Steve Swallow & Bill Stewart – tri legendy na jednom pódiu, zástupcovia troch rôznych generácií a najočakávanejšia formácia sobotňajšieho večera. Najstarší člen, ostrieľaný veterán Steve Swallow (1940), najmladší Bill Stewart (1966). Koncertný program bol určený viac pre priaznivcov Scofieldovho tria ako pre obdivovateľov jeho progresívnejšieho projektu Uberjam. Trio predviedlo majstrovsky odohranú a náladovo pestrú škálu hudby. Aby Stevovi Swallowovi nebolo na turné príliš smutno za jeho partnerkou, svojráznou a svetovo uznávanou hudobníčkou Carlou Bley, trio si ju pripomenulo zahratím jednej z jej mnohých skladieb. Sobotňajší večer dosiahol vystúpením tria svoj vrchol. Koncert si vychutnával v radoch publika aj Scofieldov bývalý spoluhráč Mike Stern, ktorý prišiel nasať atmosféru festivalu deň pred svojim vystúpením.
Belitta – o sobotňajšie finále sa postrarala kubánska speváčka a klaviristka so svojim afro-kubánskym kvartetom Belitta y Jazztumbatá. Latino býva na BJD často žánrom, ktorý ma za úlohu prebrať v noci unavené pubilkum. Belitta predviedla energiou nabitú show. Od prvého tónu veľké nasadenie všetkých členov skupiny. Protagonsitka sa prezentovala ako veľmi kvalitná klaviristka avšak jej vokálny prejav, ako i spev jej dcéry bol poznačený intonačnou nepresnosťou. Ťažko povedať, či to bola momentálna indispozícia alebo chronický jav. Nebyť prílišnej teatrálnosti a neprimeraného pódiového prejavu oboch speváčok, mohlo ísť o veľmi dôstojné zakončenie večera. Možno je to príliš prísne hodnotenie, veľká časť publika sa bavila.
Gajdík Oravec Ragan Group sa postarali o svižné otvorenie nedele, večera, záver ktorého mal priniesť dve najväčšie hviezdy festivalu. Veľmi mladí hudobníci dokázali, že talenty sa na Slovensku rodia stále a že keď aj raz odíde staršia garda slovenských jazzmanov do dôchodku, nastupujúca generácia ju nahradí v špičkovej kvalite.
Ed Partyka Jazz Orchestra je považovaný za jeden z najlepších mladých európskych bigbandov. Ed Partyka, v Rakúsku naturalizovaný američan dokázal zaujať svojimi vkusnými aranžmánmi publikum, ktoré už netrpezlivo očakávalo headlinera Mika Sterna. Bigband pôsobil veľmi prirodzene a uvoľnene. Pozornosť publika upútalo predovšetkým finále vystúpenia – skladby s vokálnym doprovodom mladej speváčky Julie Oschewsky. Vokálna zložka dodala skladbám nový rozmer. Dobre naplánovaná gradácia. Myslím, že o Julii ešte budeme niekedy počuť.
Mike Stern najočakávanejšia hviezda festivalu (spolu s Victorom Wootenom). Prišiel, spustil smršť strhujúcej hudby a zvíťazil. Spontánnosť, živočíšnosť, úprimnosť výpovede. Suverénna virtuozita všetkých členov kapely, nezameniteľný zvuk Sternovej gitary a nespochybniteľná radosť z hry. Mike Stern si so sebou priviezol výrazne pozmenenú koncertnú zostavu v porovnaní s tou, ktorú sme mali možnosť vidieť v minulosti. Jeden zo základnych kameňov, saxofonista Bob Franceschini však zotrval. Kapela podala excelentný výkon. Zaslúžene dlhé standing ovations. Pre mňa absolútny vrchol festivalu. Hoci, Victory Wooten ešte mohol zamiešať kartami a takmer sa mu to podarilo.
Victory Wooten – americká basgitarová hviezda si z posledného koncertu festivalu spravila rodinnú party. Jeden brat na gitare, ďalší na bicie. O virtuozite Wootena by sa asi nikto neodvážil zapochybovať. Takže zvyšok úspechu závisel už len na vhodne zvolenej dramaturgii a kvalite zvuku. Victor predviedol poctivú show a strhujúce vyšperkované sóla. Victorovi bratia presvedčili, že do skupiny neprišli len kvôli tomu, aby na pódiu efektne rozšírili rady Wootenovcov. Niekomu sa mohla show zdať prílišnou exhibíciou, s čím plne súhlasím. Ale zrejme práve exhibícia je jedným z nosných pilierov Wootenho úspechu. Publikum sa zabávalo a výkon Wotenovcov bol dôstojnou bodkou za 40. ročníkom festivalu.
Čo dodať na záver? 40. ročník BJD nastavil latku veľmi vysoko. Dúfajme, že Peter Lipa so svojim oduševneným tímom ju udrži aj naďalej. Takže, uvidíme sa zas o necelých 365 dní.
foto: Peter Ťapaj
foto: Miroslav Haľák (John Scofield a 2 foto sólo Mike Stern)