Rozhovor so skupinou Bloom, 1.8.2014. Slovenskú skupinu Bloom založili Barbora Drahovská (spev) a Lukáš Kyška (gitara) ako svoj akustický projekt krátko potom, ako sa rozpadla ich rocková kapela Soundrise. Cieľom zoskupenia Bloom bolo vytvoriť uprímnú akustickú hudbu, s ktorou sa cítili úzko spätí. Minimalistické obsadenie dua vyústilo do kľudných až melancholických skladieb postavených na pestrých gitarových harmóniaćh a výraznom vokále.

Koncom roka 2011 sa obaja protagonisti rozhodli rozšíriť zostavu o basgitaru a bicie nástroje. Z Bloomu sa tak stala štvorčlenná kapela. Repertoár kapely zahŕňa pomalé poetické skladby ale aj rýchlejšie a veselšie kompozície. Tvorba skupiny je ovplyvnená mnohými hudobnými štýlmi. Napriek tomu je rozoznateľná na prvé počutie, predovšetkým pre speváčkinu ojedinelú farbu  hlasu, emocionálny prejav a citlivé a presné frázovanie.

Mal som možnosť vidieť Bloom už viackrát a na základe ich kvalitného výkonu a úprimnej výpovede som  nadobudol presvedčenie, že majú veľký potenciál stať sa známymi nielen na slovenskej klubovej scéne. Využil som tak príležitosť na 11.ročníku festivalu Trnavský jazzyk a vyspovedal oboch protagonistov po ich festivalovom koncerte.

Ako by ste charakterizovali svoju tvorbu? Z akých podnetov vzniká? Dá sa nejak presne žánrovo zadeliť?

Lukáš: V angličtine je na to názov songwriter, pesničkár. Nemyslím pesničkára typu Honzu Nedvěda alebo Jarka Nohavicu. Ale napríkald John Mayer je songwriter. On sám to o sebe hovorí. Ja sa tiež považujem za songwritera pretože chcem hrať pesničky. Nezaujímam sa o improvizácie alebo jazzové postupy či štandardy. Zaujímajú ma pesničky, ktoré majú svoju štruktúru. V tomto zmysle je aj Bloom pesničková skupina. Nebránime sa však žiadnemu žánru.

Pesnička ako pevný hudobý tvar ku ktorému automaticky patrí aj text?

Hudba a text, ako výpoveď človeka, ktorý cíti, že chce zo seba niečo dostať.

Kto je autorom všetkých skladieb?

Prvotné nápady sú moje a potom to postupuje ďalej k Barborke. Potom ona schváli, či nápad je emocionálne dostatočne silný.

Máte nejaké hudobné vzdelanie?

Som vyštudovaný filozof. Gitara bola moje hobby. Už počas školy som učil gitaru a zistil som, že chcem robiť hudbu. Postupne som sa k tomu prepracoval. Po škole som sa rozhodol, že budem učiť hru na gitare a uvidím čo ďalej s hudbou.

Ako skladáte pesničky?

Skladám na gitare, je to predovšetkým gitarová hudba.

Barbora: Potom robíme texty, väčšinou ich píšem ja. My dvaja skladbe dáme kontúry, hlavnú myšlienku a ďalej ju upravujeme s kapelou. Chceme aby každý z kapely do piesne priniesol niečo svoje.

Lukáš: Základ skladby je vytvorený, málokedy sa stane, že by chalani z kapely z nej vytvorili niečo úplne iné. Naši muzikanti sú dobrí v tom, že vedia pesničku potom kvalitatívne zdvihnúť. Nehrajú na seba ale na pesničky. Nie je to o inštrumentalistoch, je to len o pesničke.

CD Cover

CD Cover

Ja vnímam vašu hudbu ako veľmi pohodovú, kapelu vyrovnanú, bez nejakých sólistických exhibícií.  Vaše texty sú všetky v angličtine. V angličtine ich píšete alebo je to preklad so slovenčiny? Na Slovensku sa síce už presadili nejakí interpreti s anglickými textami, ale myslím si, že publikum je skôr konzervatívnejšie a očakávalo by slovenské texty. Ľudia chcú textom rozumieť. Máte ambície presadiť sa s anglickými textami aj v zahraničí?

Barbora: Často sa nám stáva, že sa ľudia pýtajú aj na slovenské texty. Ale my to vnímame tak, že angličtina znie ako iný nástroj. Môjmu uchu to do našej hudby lahodí viac ako slovenčina. Slovenský text som ešte ani neskúšala napísať, tak ani neviem, či by som to zvládla (smiech). Mala by som  asi obavy, že by to zvádzalo k nejakým klišé. Nie je jednoduché napísať text, ktorý by dával hlavu aj pätu, či už je v slovenčine alebo inom jazyku.

Keď som Vás dnes počul hrať, v niektorých skladbách by som si vedel predstaviť sláčiky. Vaša hudba je veľmi komorná a intímna. Viem, že Barbora sa venuje aj organizácii festivalu klasickej hudby Viva musica. Povedal by som, že ku klasike bude mať asi veľmi blízko. Je dosť módne robiť orchestálne úpravy rockových skladieb. Veľa skupín sa o to pokúšalo, nie však vždy zrovna úspešne. Občas na vystúpeniach použivate harfu. Prečo teda neskúsiť ísť niekedy ešte o krok ďalej?

Barbora: Ja tiež občas v niektorých našich skladbách počujem ďalšie nástroje, konkrétne práve spomínané sláky alebo trúbku. Viem si predstaviť, že v niektorých skladbách by to bolo veľmi pekné. Album sme ale chceli nahrať tak, aby znel čo najautentickejšie a aby sa podobal našim live vystúpeniam. Na albume hosťuje aj spomínaná harfistka Mária Kmeťková. Veľmi radi s ňou hráme live koncerty. Vyzerá to pekne aj opticky a zvuk harfy krásne plynie s kapelou.

Uvidíme, čo na nás čaká v budúcnosti.

Čo sa týka „kroku ďalej“, tak sme skôr rozmýšľali, že popri koncertovaní s kapelou, by sme koncertovali aj vo dvojici alebo trojici. Komornejšia zostava a aranžmány. Skladáme teraz nejaké nové pesničky.

Každý mladý muzikant má nejaké hudobné vzory, idoly, ktoré ho inšpirujú. Ako je to u vás?

Vyrastala som skôr na pope, počúvala som Madonnu, Michaela Jacksona, Paľa Haberu, Mariku Gombitovú, ešte keď som bývala ako malá s rodičmi v Berlíne. Potom sa mi veľmi páčila holandská speváčka Anouk. Teraz počúvam Ettu James, to je niečo úžasné. Môžem ju počúvať celé dni. Stále ma baví nachádzať niečo nové. Youtube je na do ideálny. Človek tak objaví mnoho úžasných spevákov a speváčok.

Pred pár týždňami ste hrali na koncerte ako predkapela známej speváčky Emiliany Torrini. Aké máte z vystúpenia dojmy?

Klub aj zvuk bol vynikajúci. Bola to pre nás česť a krásna skúsenosť. Všetci sme sa dokázali odviazať, užiť si atmosféru a po koncerte sme Emilliane dokonca podpisovali naše CD (smiech), robili sme autogramiádu. Jej bubeník, Sigtryggur Baldursson organizuje na Islande hudobný festival na ktorý nás po koncerte pozval. Uvidíme…

Koľko CD ste doteraz vydali?

Máme jedno staršie EP. To bola naša prvá nahrávka, aby sme sa mali čím odprezentovať. Nedávno sme však vydali debutové CD, Let The Good Days Come. Nahrali sme ho so skupinou, s ktorou sme vystúpili aj dnes na Trnavskom jazzyku, len sme na nahrávke nemali klávesáka Martina Wittgrubera.

Lukáš: Skupina musí byť dnes vo všetkom veľmi flexibilná. Musí vedieť zahrať vo veľkom zložení, malom zložení, minimálnom zložení. Za viac peňazí, menej peňazí, alebo aj za žiadne peniaze. Musí mať takmer na každý post náhradníka. Niektorí hudobníci sú veľmi rozcestovaní aj s inými skupinami a tak musíme byť schopní ich pohotovo nahradiť. Často sa nám napríklad neoplatí ísť na opačnú stranu republiky lebo je to veľmi náročné, predovšetkým finančne.

Nie je asi dnes ľahké pre mladú skupinu presadiť sa popri toľkých skupinách na trhu.

Barbora: Človek sa musí predovšetkým snažiť zostať sám, sebou, udržať si svoju vlastnú tvár a hudbu. Hoci by nemal úplne ignorovať názory ľudí, ale napriek tomu by mal vždy zostať sám sebou. Napríklad my hráme pomalé skladby. Ak nám však niekto povie aby sme hrali skladby energické a my s tým nesúhlasíme, nebudeme ich hrať. Keď ľudia cítia, že interpret hrá srdcom, pustia si jeho hudbu k sebe. Niekedy to môže trvať nie pol roka, ale aj päť rokov. Zrovna dnes sme sa o tom rozprávali ako ten čas letí. Ešte pred dvoma rokmi sme nemali nič, ani nahrávku. Odvtedy sme urobili veľa práce. Človek by sa mal občas zastaviť a obzrieť spät aby videl čo všetko už má za sebou. Nás to baví, hudbu milujeme a budeme ju robiť ďalej.

Budem vám teda držať palce. Posledná otázka – vašich obľúbených päť albumov? Keďže rozhovor je pre jazzový portál, skúste vymenovať predovšetkým jazzové albumy alebo interpretov.

Lukáš: prvý Waking Vision, kde som našiel jeden z prvých gitarových vzorov. Ďalej by to bolo E.S.T trio. Keď jazz, tak skôr taký melodickejší. Mám rád aj swing, B.Goodmana.

Barbora: Etta James. Tú mám veľmi rada. U nej je každý album úplne super. A potom určite Joni Mitchell, album Blue alebo Both Sides Now. Či je sama alebo s kapelou, vždy má fantastickú charizmu.

Ďakujem za rozhovor.

Napište komentář

E-mail nebude publikován

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..