Koncert Al Jarreaua  – 3.7.2014, Jazz Fest Wien, Wiener Staatsoper. Festival s medzinárodnou reputáciou, Jazz Fest Wien, ktorého 23. ročník sa koná na prelome júla a augusta je považovaný za jeden z troch najvýznamnejších svetových jazzových festivalov. Toľko tvrdia základné informácie z brožúry festivalu. Koná sa vždy v centre Viedne na viacerých lokalitách a ponúka koncerty  v menších kluboch (Jazzland, Miles Smiles), v renomovanom klube Porgy & Bess ale ajpriestoroch radnice alebo honosnej Viedenskej štátnej opery.

Ako to už dnes na mnohých jazzových festivalov býva, ani vedenie Jazz Festu Wien sa pri výbere interpretov žánrovo nevymedzuje len na jazzových interpretov. Tento trend, nie zrovna s najväčším nadšením, už roky pozorujem aj na dramaturgii Bratislavských jazzových dní.

Viedeň zašla tento rok ešte ďalej a návštevníkom festivalu ponúkla aj takú mainstreamovú komerčnú „tancovačku“ akou je Pet Shop Boys. Nič proti týmto vyfešákovaným „chlapcom“, ale myslím si, že pre jazzový festival to nebol najšťastnejší výber.  Posúdenie však treba nechať na publiku. Je dosť možné, že dramaturgia potešila veľa obyvateľov hlavného mesta Rakúska, ako aj turistov, ktorí by inak na žiadny jazzový festival ani len omylom nezablúdili.  Treba však poznamenať, že s výnimkou tohto prazvláštneho výberu festivaloví dramaturgovia tento rok nesiahli mimo. Ponúkli koncerty mnohých viac či menej známych interpretov zo pomerne širokého jazzového spektra.

Al Jarreau, Wiener Staatsoper

Al Jarreau, Wiener Staatsoper

Ten, kto chcel vidieť legendy, zvolil koncert AL Jarreaua, Al Di Meolu, Charlie Bradleyho alebo Natalie Cole. Ja som si vybral 3 koncerty, všetky v budove opery. Al Jarreaua, Sinead O’Connor a Al Di Meolu.

Al Jarreaua preto, že je žijúcou legendou a popri L. Armstrongovi  aj jedným z prých jazzových spevákov, ktorí ma ako teenagera očarili. Sinead OConnor (napriek nejazzovému zaradeniu) pre jej úžasné expresívne výrazové schopnosti, nespútanú energiu a otvorené prejavy nekonvenčného myslenia. Al Di Meolu preto, že je famóznym gitarovým mágom. Každého z menovaných už v minulosti videl, s jedlom však rastie chuť.

Hello Vienna!

Rakúsko je pre 74-ročného Al Jarreaua pomerne frekventovanou destináciou. Podľa miestnych zdrojov však práve na viedenskú operu nemá zrovna najlepšie spomienky, keďže pred pár rokmi na jej pódiu počas koncertu skolaboval. Zdá sa však, že nie je poverčivý a tak sa so svojou doprovodnou skupinou predstavil po niekoľkoročnej prestávke na štvrtkovom koncerte. Napriek vyššiemu veku a nedávnym zdravotným problémom počas celého predstavenia pôsobil veľmi uvoľnene a vitálne. Dramaturgia koncertu bola postavená na výbere skladieb z rôznych období jeho štyridsaťročnej kariéry. Na pódium nastúpil so svojoum doprovodnou skupinou a show odštarovala veľkým hitom Boogie Down z roku 1983. Rytmika od prvých taktov predurčila atmosféru celého koncertu a vrátila publikum do tanečných 80-tych rokov. Takýmto razantným nástupom Al Jarreau rozptýlil šíriace sa povery o tom, že vystúpenie vo Viedni je možno jedným z jeho posledných. S ľahkosťou a suverenitou dosahoval pre neho typické vysoké hlasové polohy. V porovnaní s koncertom, ktorý som videl na Bratislavských jazzovýh dňoch (BJD) v roku 2008 sa spevákovi darilo vo Viedni intonovať dokonale. Miestami síce v tichých a výškových pasážach znel hlas trochu nasálne. Možno to však zrejme pripisovať vyššiemu veku speváka. Tento pocit ešte viac umocnený ozvučením sály, ktoré malo, napriek akustike opernej sály, svoje slabiny. Zvuk sa šíril predovšetkým z reproduktorov zavesených zo stropu, čo sa ukázalo byť dosť neprezieravým ťahom. Aspoň tak som to vnímal ja na mieste hneď vedľa zvukárskeho mixpultu. Celkovo hodnotím zvuk ako uspokojivý, predovšetkým v porovnaní so zvukom na BJD, kde bol príliš hlasitý a zliaty. To však občas býva cena, ktorú zaplatia headlineri v snahe zvukára čo najviac ohúriť alebo prebrať v skorých ranných hodinách ospalé publikum. Za ozvučenie sály však Al Jarreau vo Viedni nemohol a snažil sa podať maximálny výkon. Publikum v prestávkach medzi skladbami zabával poznámkami o Schwarzeneggrovi, Alpách a tréningom svojej výslovnosti „Auf Wiedersehen“. Žartíky pomáhali udržiavať živý kontakt s publikom, ktoré sa veľmi dobre bavilo. A to je na koncerte najdôležitejšie. Pomalšie skladby zvládal Al Jarreau výrazovo dokonale, zatiaľ čo v dynamickejších pasážach občas viac „zatlačil na pílu“. Jedným z  vrcholov koncertu bola štvrtá skladba od konca, baladická How Do You Heal A Broken Heart, kde nádherné tenorové sólo predviedol basista skupiny, Chris Walker. Na pár sekúnd jeho výšky v plnom forte zaplnili opernú sálu až po vrchné piate poschodie, za čo bol Chris ihneď odmenený frenetickým aplauzom. Skladbu Teach Me si kapela s Al Jarreauom doslova vychutnala. Nádherné dvojminútové saxofónové sólo, dlhé melodické pasáže, precítený spev.  Spevák sa zmienil o CD, ktoré nahral ako poctu Georgeovi Dukeovi (ktorý pred rokom prehral boj s leukémiou) a Al Jarreau bude na jeho počesť vystupovať v USA s takými hudobníkmi ako Stanley Clarke, Marcus Miller, Diana Reeves (sesternica G.Duka). Podľa reakcií publika večer vyvrcholil notoricky známou skladbou Mais Que Nada, ktorá zvykne bývať vďačnou súčasťou repertoáru formácií hrajúcich latino. V poslendej skladbe Five Al predviedol svoj povestný a nenapodobiteľný scat, ktorým sa dostal do povedomia širokej poslucháčskej mase v začiatkoch svojej kariéry.

ALJ4

Al Jarreau so svojou skupinou

AL Jarreau vo Viedni predviedol, že po desaťročia je stále oprávnene považovaný za jazzovú, popovú a R&B celebrit. Ani roky mu neubrali na chuti spievať naplno a zabávať publikum, ktoré ani na sekundu nebolo na pochybách, že malo možnosť vidieť spevácku legendu.

V tom istom čase ako sa konal koncert Al Jarreaua prebiehal útulnejších priestoroch klubuPorgy & Bess koncert Takuya Kurodu – trubkára z krajiny vychádzajuceho slnka. Umiestnenie do menších priestorov však neznamená, že išlo o kvalitatívne druhotriedny koncert. Samozrejme, porovnávať slávneho Al Jarreaua so zatiaľ menej známym japonským hudobníkom by nebolo fér. Reportáž z koncertu Takuya Kurodu Al Di Meolu uverejníme čoskoro.

foto: archív Jazz Fest Wien

Poznámka k zvuku v opere

Poznámka k zvuku v opere: mal som trochu obavy z ďalších koncertov, ktoré som mal ten víkend ešte absolvovať vo Viedenskej štátnej opere. Obavy však boli nepopdstatnené. Koncert Sinead O’Connor mal všetko, čo si jej hudba vyžadovala. Zreteľný spev, čitateľná hutná basová linka, dynamické bicie, ostré gitary. Nedeľný koncert Al di Meolu bol iného rázu. Akustická zostava od sláčikového kvartera az po perkusie bola nazvučená veľmi kvalitne. Výrazné zlepšenie v porovnaní s koncertom AL Jarreaua bolo dosiahnuté podstatným doplnením reprosústav po oboch stranách pódia, a individualitou každého zvukára.

Related Posts

Leave a Reply

Your email address will not be published.

*