Rozhovor so speváčkou Chinou Moses a Raphaëlom Lemonnierom. China Moses je veľmi zaujímavá, šarmantná, energická a charizmatická umelkyňa. Počas svojej doterajšej kariéry okúsila rôzne žánre, od hip-hopu cez R&B, rock až po blues a jazz. Do čoho sa pustila, vždy bolo korunované úspechom. Za tým všetkým je okrem talentu veľká drina, pevná vôľa a silná osobnosť. China tieto všetky vlastnosti spľňa. Po koncerte v pražskej Hybernii, o ktorom som pred pár dňami písal report, mi vyšlo niečo, čo ešte cez prestávku koncertu nevyzeralo vôbec nádejne. Napriek neúspechu zorganizovať rozhovor oficiálnou cestou cez organizátora festivalu, som sa nevzdal a skúsil s najnovším CD Chiny v ruke osloviť kapelníka Raphaëla Lemonniera ihneď po koncerte. S francúzskym šarmom a úslužnosťou mi ihneď rozhovor s Chinou dohodol a o pol hodinu som už sedel s kapelou v bare hotela Palace. Debata sa s ľahkosťou rozbehla napriek neskorej nočnej hodine. Hlavného slova sa ujala China, ktorá občas vyzvala Raphaëla aby sa tiež vyjadril. Ten sledoval pozorne celý náš rozhovor, ale hlavné slovo prenechal svojej „šéfke“. Zastaviť ju nebolo ľahké. Rada rozpráva o hudbe, ktorú miluje, o svojej matke Dee Dee Bridgewater, svojom idole Dinah Washington a čomkoľvek, k čomu cíti potrebu vyjadriť sa. Má v mnohých veciach jasno a rada sa s vami o svoj názor podelí. Už v čase keď som si pred koncertom pozeral dostupné rozhovory na internete, bolo mi jasné, že ani ten náš nebude krátky. Potreboval som len dostať dostať sa k Chine. Potom už hlavným aktérom bola ona.

China Moses & Raphaël Lemonnier

China Moses & Raphaël Lemonnier

Kde ste sa spoznalili s Raphaëlom?

Spoznali sme sa cez jedného spoločného známeho na koncerte speváčky Camie, ktorej som v tom čase spievala vokály. Raphaël ma potom pozval do Nimes na juhu Francúzska kvôli jednému projektu. Veľmi skoro sme zistili, že obaja obdivuijeme speváčku Dinah Washington. Náš ďalší známy neskôr navrhol, aby sme spravili show s jej pesničkami. To bolo v roku 2008. S touto show sme veľa vystupovali a známi sa nás začali vypytovať prečo nenahráme CD. A tak sme táto partia, ako tu teraz sedíme, išli do štúdia a za tri dni nahrali CD. A to je celý pribeh. CD bolo veľmi pozitívne hodnotené. V zápätí na to sme začali chodiť na zahraničné turné. Za rok a pol sme odohrali približne stotridsať koncertov a krátko na to sme nahrali ďalší album. Už sedem rokov sme nepretržite na turné, s triom alebo aj s dychovou sekciou.

Teraz hráte hlavne jazz, ale je o vás známe, že ste začínali inými žánrami, R&B, hip-hopom. Ako došlo k jazzovému prevratu?

Nahrala som tri R&B albumy, zatiaľ čo Raphaël si žil vo svojom jazzovom svete. Keď sme sa spoznali, tieto dva svety sme spojili.

Viem, že v rozhovoroch sa Vás vždy pýtaju na Dinah Washington, nepríde vám ešte nudné stále o nej rozprávať?

Nie, nikdy ma nenudí rozprávať o nej, koľko máte na to času? To si budeme asi musiet objednať celú fľašu (smiech).

Čo vlastne bolo na jej hlase a hudbe pre vás také výnimočné?

Raphaël, pomôž mi.

Raphaël: Mala veľmi zvláštny hlas, take vibráto, chrapľavý, kovový hlas. A dávala do piesní veľa emócii. Niekedy menila texty, melódie, nikdy pieseň nebola presne taká istá. Vychádza z gospelu. Či spievala štandard, alebo Gershwinovu pieseň, vkladala do nej gospel a blues. Je to niečo veľmi hlboké a emociálne.

V ktorých z vašich žánrov, ktoré spievate máte pocit, že ste najviac sama sebou?

Milujem hudbu. A všetky žánre pochádzajú z blues a jazzu. Je to moje dedičstvo, čierna americká hudba. Cítim sa pohodlne vo všetkých – rocku, jazz, blues, soul, hip-hop, house, elektro. Len nemám rada hardcore techno. A neviem spievať lyrické piesne (smiech).

Na internete je video, klip vašej rockovej skupiny Alarash. Nespoznal by som vás tam. Iný imidž, hlas, technika spevu, neuveriteľné.

Nejde ani tak o inú techniku ako energiu. Spôsob spevu, ktorý používam so skupinou Alarash, je podobný ako používam pri bluese. Je to proste len záležitosť energie. Asi sa stále len hľadám. Alebo som sa už našla? Fakt neviem. Sú piesne, ktoré nemáme zaranžované pre bigband, tak sme ich dnes nehrali. Napríklad na CD mám pieseň od Janis Joplin. Raphaël tam fantasticky hrá niektoré klavírne party. Znie to ako rock-and-roll. Na koncertoch sa zvukár vždy pohrá so zvukom. Upraví môj hlas tak, že znie ako rock zo 70-tych rokov. Vytiahne do popredia bicie a kontrabas. Hrávame ju na záver koncertov. Je to super, lebo ľudia vstanú a tancujú. A pritom je to stále jazz.

Myslíte, že toto je jeden zo spôsobov ako staršia hudba má šancu dostať sa k mladým ľuďom, ktorí by jazz inak nepočúvali?

Presne tak. Jazz je vlastne pop. Pop 40-tych a 50-tych rokov. Myslím vokálne štandardy. Niektoré z piesní, ktoré hráme, boli hitmi mojej starej mamy. Tá na ne tancovala. Raphaëlova stotriročná babka stále šalie keď počuje charleston a foxtrot. A práve na tom staviame. To robí našu hudbu takou apelujúcou. To, že nezabúdame, čo jazz pre našich predkov znamenal. Tiež nezabúdame na to, že je tu mladá generácia, ktorá má vďaka internetu všetkú hudbu nadosah. Len si musí pospájať súvislosti. Je oveľa otvorenejšia ako si o nej myslíme.

Ja osobne si myslím, že toho na výber majú až moc, a pripadajú si niekedy tak trochu stratení.

Samozrejme, to je jeden z dôvodov prečo chodia na festivaly. Väčšina jazzových festivalov dnes predstavuje mix žánrov. A tak majú šancu spoznať veľa novej hudby.

To je pravda, často si pri tom mixe ani neuvedomujú čo je skutočný jazz.

Čo je vlastne skutočný jazz?

China Moses & Raphaël Lemonnier

China Moses & Raphaël Lemonnier

Občas sa dostanú aj k náročnejšiemu jazzu, alebo free jazzu, ktorý však môže netrénovaného poslucháča ľahko odradiť.

Kde sú vlastne hranice free jazzu? Ja osobne by som free jazz nepočúvala, jedine že by som nebola úplne triezva. Sú skupiny, ktoré počas skladby niekam uletia ale potom sa vrátia naspäť.

Raphael: Záleží na konkrétnej kapele. David S.Ware? To je free jazz. A veľmi dobrý. Alebo Coltrane.

China: Coltrane posunul hranice. Roland Kirk, má svoj vlastný svet. Ornette Coleman, Sonny Rollins. Mám problém s posluchom ich albumov, ale koncert na internete si bez problémov pozriem. Väčšinou to býva tak, že vás nejaký umelec zaujme a idete za jeho hudbou. Musíte tomu venovať dosť času. V jazze niektorí ľudia zostanú na povrchu, poznajú len Summertime, Cry Me River. Možno len nemajú čas ísť viac do hĺbky. Hudba je cesta. A tiež každý človek je iný. (V tom sa všetci zasmejú, lebo z barového rádia práve začala hrať Summertime z Gershwinovej opery Porgy & Bess. Neuveriteľná náhoda).

Podľa Porgy & Bess sa volá viedenský jazzový klub. Hrali ste tam niekedy?

Hráme tam 7. septembra ale bude to úplne iný koncert. V inej zostave ako dnes. Len ja a Raphaël.

Väčšinu koncertov hráte ako trio?

Áno, trio alebo kvartet, so saxofonistom. Na hranie s bigbandom musíte byť väčsinou pozvaný. Jean-Pierre Derouard, náš bubeník má svoj bigband. Boli sme raz pozvaní do Nemecka orchestrom Deutsche Filmorchester Babelsberg, ktorý pre nás spravil aranžmány. Išlo o jednorazový koncert. Je z toho niekde aj videozáznam.

Nedávno som sa presne nad týmto zamýšľala. Prečo ja a jazz. Pochádzam zo sveta popu, pracovala som pre MTV. Potom som začala s jazzom. Každý týždeň som hrala koncerty, spievala pre päťtisíc ľudí, bývala v takýchto super hoteloch atď. Hovorím si, jazz je cool. A dôvod, prečo sa o jazz zaujímajú aj mladí ľudia, je energia. Ľudia, ktorí tieto festivaly organizujú, to robia vačšinou ako hobby. O tom to je, ako získať týchto ľudí. Celé je to o slobode a životnom štýle, ktoré jazz pre týchto ľudí predstavuje. Keď idete na hip-hopový koncert, odfotíte dav a niekomu ukážete fotku, povie: „aha, to vyzerá ako hip-hopový koncert“. Odfotíte elektro koncert, ukážete foto: „to vyzerá ako elektro koncert“. Ale keď odfotíte jazzový dav, je rozmanitý. Každý má na sebe to v čom sa dobre cíti, neštylizuje sa. A hoci my na pódiu sme kvôli koncertu naštylizovaní, jazzový koncert je jedným z mála koncertov, kde môže byť každý sám sebou. A ľudia, ktorí majú radi free jazz nikdy nebudú proti tým, ktorí maju radi pop-jazz.

China Moses & Raphaël Lemonnier

China Moses

Kto je u vás hlavným aranžérom?

Raphaël, je neskutočný aranžér. Ja síce občas skladám, ale trvá mi celé veky zložiť nejakú pieseň (smiech). Rada spievam piesne iných autorov. Až keď som bola pozvaná nahrávať s inými jazzovými hudobníkmi , som si uvedomila, že Raphaël je šialenec. Proste vždy príde s kompletným aranžmánom. Niektorí ľudia povedia len: „poďme na to, zaspievame tento alebo tamten jazzový štandard“ a hotovo. Každý skladbu pozná. Keď si sadne k tomu Raphaël, hneď povie: „tu bude intro, tu pauza, tu bude toto alebo tamto“. Má v tom úplne jasno. Ale keď sa ho človek spýta: „môžeme to spraviť takto?“ a on povie „nie“, nikto o tom nediskutuje. On je proste boss.

S jeho aranžovaním úzko súvisí aj naše nové CD Crazy Blues. Všetci sme si veľmi priali, aby na jednom albume boli piesne z rôznych období a zároveň zneli ako jeden štýl. Aby tam bola pieseň z roku 1920 ale aj 1970 a pritom obe zneli zvukovo rovnako. Napríklad Hot Stuff z roku 1979. Pieseň Crazy blues je z roku 1920 a pritom ju máme na tom istom albume ostatnými spomínanými skladbami. Chceli sme „zbluesovat“ jazz, „zjazzovat“ soul, zrušiť hranice.

Dnešný koncert s bigbandom sa veľmi vydaril, ako ste ho vnímali vy? A ako ste spokojná so spoluprácou s bigbandom a aranžmánmi?

Nebolo to zlé, len škoda, že sme nemali viac času na spoločné zohratie. Až včera večer a dnes. Keby sme mali deň navyše, bol by to riadny „kick-ass“. Ale sme spokojní s výsledkom. Je z toho výborný záznam, už som ho narýchlo videla. Vyjde to celé na DVD, aj to je dôvod prečo nás do Prahy pozvali. Úžasné zábery, bolo tam sedem kamier.

Pokiaľ ide o aranžmány, na tých bigbandových je dôležité aby kapela stále šľapala. To nie je napísane v notách. Swing ako taký sa proste nedá napísať. Bigband je jedna veľká entita a stále tak musí znieť. Ale na druhej strane sa skladá z jednotlivých členov. Samostatných osobností. V tak veľkej kapele nie je podstatné či sa v ten deň niekomu niečo stalo, či sa niekto pohádal s partnerom, má osobné problémy, choré deti atď. Keď je na pódiu, musí sa plne koncentrovať na to čo číta v notách, čo spieva spevák, alebo hovorí kapelník. A ako hrajú hosťujúci hudobníci s ktorými sa predtým nikdy nestretol. Na pódiu sa dnes stretli dve entity. Naše trio je na seba zvyknuté. Ale bigband až včera večer zistil, čo bude dnes hrať. Je preto veľmi zaujímavé vidieť tie rozdielne energie. Niektoré sóla boli naozaj fantastické.

Prezradíte nám niečo o vašich nových projektoch a plánoch?

Nechystáme nič zvláštne. Len EP, jeden projekt s Raphaëlom, niečo ako jazz-funk-fusion. Raphaël pracuje na svojich projektoch, je veľmi zaneprázdnený. Tiež sme na EP nahrali niekoľko jazzových štandardov. Len neviem kedy ho vydáme. Hudba si vyžaduje veľa času. Čokoľvek sa dá spraviť rýchlo, ale hudba nie. Ja teraz robím muzikálovú komédiu, kabaret. Vyžaduje si to čas, všetko si vždy vyžaduje čas. Patríme však k hŕstke šťastlivcov, ktorí sa živia hudbou. A s tým súvisia všetky úžasné starosti, napríklad čo nás čaká budúci rok. Ale robíme to lebo to milujeme. A inak to robiť nevieme.

Chlapi, čo by ste robili keby ste nehrali? Raphaël by mal určite pivnú tavernu. Organizuje vždy celé leto festival v Nimes, v krásnom hoteli Imperator, s nádhernou záhradou. Tiež skladá divadelnú a televíznu hudbu, aranžuje. Snažím sa ho iným spevákom predať ako aranžéra. Aranžmány sú tak veľmi dôležité. A tak veľmi prehliadané. Boli časy, keď aranžmány boli absolútnym základom. Ja až teraz chápem ich dôležitosť. Musia byť spravené práve pre vás, vašu osobnosť. Musia brať ohľad na vašu osobitosť. Tú istú skladbu by pre dve rôzne osoby Raphaël nezaranžoval rovnako. Aranžmán sa musí prispôsobiť mojej energii.

booklet

Pri pohľade na váš energický nástup na pódium mi napadla hneď otázka: ako si dobíjate „batérie“?

Viete ako? Spím. Dala som si šlofíka. Jediný recept – krátky spánok, veríme naň. Začneme skoro, potom si dáme šlofíka, po ňom ideme na zvukovú skúšku a sme pripravení.

Raphael: Energiu si tiež odovzdávame na koncerte medzi sebou navzájom. A veľa jej absorbujeme od publika.

Určite túto otázku dostávate často, ale nedá mi nespýtať sa – ešte stále neplánujete nahrať CD s vašou matkou?

Ona pracuje na svojom novom albume. Je zaneprázdnená. Spoločná nahrávka sa proste musí niekedy „stať“ sama. Nemožno to siliť. Vychádzame spolu veľmi dobre. Je to moja matka. Veľa ľudí sa na to pýta. Ale my musíme mať na spoločnú nahrávku ten správny dôvod. Spievali sme spolu na zopár koncertoch so symfonickým orchestrom. Dopadli veľmi dobre. Ale spoločná nahrávka sa musí proste „stať“. Tak ako aj my sme sa stali. Nedá sa všetko siliť a prispôsobovať marketingu. Ani ja ani ona nechceme vydať album len z nejakých marketingových dôvodov.

Ďakujeme Chine a Raphaëlovi za rozhovor.

Foto: (c) Jiri Princ

Related Posts

Leave a Reply

Your email address will not be published.

*